Triumf starostlivej „maminy“
Asymetrická demobilizácia - tento volebný terminus technicus môže byť vyhlásený za šém, ktorý kancelárku Angelu Merkelovú doviedol k historickému volebnému triumfu.
Jednoduchý a efektívny súčasne. A zároveň škodlivý pre demokraciu. V skratke to funguje asi takto: dokonalým zbrúsením programových hrán a trecích plôch a neutralizovaním hodnotového konfliktu s hlavným súperom zobrať tomuto priestor pre profiláciu, kontrast a mobilizačné palivo. Unudiť jeho voliča k neúčasti a spoľahnúť sa na disciplínu toho svojho, konzervatívneho.
V praxi kancelárkinej kresťanskej demokracie to znamená prebrať časť tém a pozícií sociálnej demokracie, cielene sa vyhýbať akémukoľvek programovému stretu a zmarginalizovať volebný diskurz na jedinú tému: Merkelová. Volebno-technicky jediné správne riešenie, Nemci kancelárke veria, sú spokojní so stavom a smerovaním krajiny, prečo teda riskovať témami, návrhmi, nieto ešte reformami. Redukciu na podstatu, túto základnú poučku úspešných kampaní, doviedla CDU a kancelárka do dokonalosti.
A navyše príliš hlboko je v jej pamäti zapísaná lekcia z volieb v roku 2005, keď na nemecké pomery radikálnym ekonomicko-sociálnymi konceptom, rovnou daňou, skoro prehrala isté víťazstvo. Tenraz to bola čistá stávka na istotu. V komentároch renomovaných periodík si za tento „merkelvelianismus“, ako ho nazvali, vyslúžila kancelárka kritiku, pretože nemecká politická kultúra je predsa len odchovaná na ak už nie hodnotovom, tak prinajmenšom programovom konflikte, skutočnom politickom diskurze o najlepšie riešenia pre krajinu. Nič z tohto sa však z iniciatívy kancelárky nekonalo.
Kritika jej vyčíta, že je prvou kancelárkou, ktorá nenaštartovala žiadnu zásadnejšiu reformu. Economist hodnotí Nemecko ako krajinu s najslabšou reformnou bilanciou posledných rokov. OECD zaradila Nemecko vzhľadom na jeho demografiu, enormnú závislosť od exportu, nízku produktivitu a obrovský sektor nízkoplatenej práce na poslednú priečku v prognóze rastu v najbližších 50 rokoch.
Akýkoľvek program zmien a potrebných reforiem ostal však v kampani kancelárky tabu. Jej domáci, volebne bezchybný imidž je tak v príkrom rozpore s tým za hranicami, kde ju vnímajú ako tvrdú obhajkyňu politiky úspor a reforiem. Tie ale vyžaduje od ostatných, nie od svojho domáceho publika. Vďaka tejto politike pod heslom „hlavne nikoho nevystrašiť“ si vyslúžila prezývku „Mutti“ (mamina), starostlivá, opatrovateľská, chápajúca, či až rozmaznávajúca svoje ratolesti. Ukázalo sa, že Nemci sú dokonale spokojní s tým, ako krajina zvládla a zvláda svetovú a európsku krízu a prepáčia svojej kancelárke absenciu vízie do budúcnosti.
A pomohli, samozrejme, chabé volebné výkony prakticky všetkých súperov. Od úbohej FDP, ktorá vo vláde totálne sklamala a vo finále sa sústredila na zúfalý súboj o druhé hlasy. Cez Zelených, ktorí z prvotne sebavedomej východiskovej pozície nastrašili svojich mestských, liberálnych voličov daňovými plánmi, nápadmi ako vegetariánsky deň a aférou svojej pedofilnej minulosti. Až po sociálnych demokratov, ktorých kedysi veľmi populárny minister financií spálil svoju pozíciu už v úvode horibilnými honorármi za prednášky, rečami o nízkom plate nemeckých kancelárov, aby potom bol dlhé mesiace hlavnou témou ich kampane nesúzvuk vedenia strany a kandidáta, a napokon už vcelku vydarený volebný finiš nestačil na oslnivejší výsledok.
A tak jediný, kto žal v nedeľu oprávnene úspech a ovácie, bola Merkelová. V jej volebnom triumfe je však aj kus Pyrrhovho víťazstva. CDU sa týmito voľbami definitívne stala niečím, čím bola za Helmuta Kohla pred zjednotením, kancelárskym spolkom bez agendy a profilu. A to pre postmerkelovské obdobie neveští pre stranu nič dobré.