Recept na úspech
Zloženie budúcej nemeckej vládnej koalície môže zmeniť niekoľko vecí na národnej úrovni, v otázke zavedenia minimálnej mzdy a daní, z hľadiska vývoja Európskej únie to však nie je podstatné.
Z troch realistických scenárov (veľká koalícia CDU/CSU s SPD, čierno-zelená CDU/CSU so Zelenými a opakovanie volieb) sa vidí najpravdepodobnejší prvý. Z volebného reparátu by profitovala iba Angela Merkelová. A či už sa ku konzervatívcom pridajú sociálni demokrati, alebo zelení, v európskej politike môžeme očakávať kontinuitu.
Zmeniť sa však môže schopnosť Berlína presvedčiť o svojom názore ostatných partnerov. Nemecko nedržalo v krízových rokoch kormidlo európskej politiky len „tvrdou silou“ hospodárskej váhy. Samozrejme, zostáva dominantou ekonomikou EÚ, hlavným financovateľom všetkých „záchranných“ mechanizmov, zdrojom investícií, významným trhom. Dôležité však bolo, že sa doteraz mohlo oprieť aj o „mäkkú silu“ úspešného príkladu.
V krízových rokoch, keď sa ďalšie krajiny potácali na hranici solventnosti (či sa s ňou trápili), prepadali do recesie a čísla nezamestnanosti hrozivo rástli, Berlín si požičiaval za rekordne nízke úroky, udržiaval hospodársky rast a nízku nezamestnanosť. Argumenty, že problémy periférie a „úspech“ Nemecka sú dvoma stranami tej istej mince, neboli populárne: Robte všetko ako my a nebudete mať problém, vyrovnajte rozpočty, odhodlajte sa na bolestivé, no nevyhnutné štrukturálne reformy, posilňujte konkurencieschopnosť priemyslu…ň
Otázkou je, ako dlho bude môcť Berlín využívať tento zdroj mäkkej sily pre navigovanie zvyšku Európy. Diskusia o reálnych dôsledkoch zmien, na ktorých údajne stojí nemecký hospodársky zázrak, sa rozbehla vo viacerých štátoch, ktorých vlády sa chceli týmto príkladom inšpirovať – Veľká Británia, Francúzsko či Taliansko.
Ich jadrom sú reformy trhu práce zavedené červeno-zelenou vládou Gerharda Schrödera začiatkom tohto storočia. Podľa oficiálnej verzie zníženie nákladov na mzdy posilnilo globálnu konkurencieschopnosť nemeckého priemyslu. Dokázal expandovať na medzinárodné trhy, čím sa zvýšila zamestnanosť a znížil tlak na sociálne výdavky. Výsledkom boli zdravšie verejné financie a dobrá pozícia na finančných trhoch.
Lenže možné je aj iné čítanie. Tieto reformy (označované aj ako Hartz IV) zastavili rast reálnych miezd a vytvorili množstvo slabo platených a prekérnych pracovných miest. Príjmová nerovnosť vzrástla, zhoršil sa problém medzigeneračnej chudoby. Vznik „Nemecka druhej kategórie“ mal nielen zlé sociálne, ale aj hospodárske dôsledky. Vinou oslabeného kúpyschopného dopytu sa spolková republika musela viac orientovať na export. Je taký model stabilný a udržateľný? Môžu ho nasledovať všetci?
Prehodnotenie pohľadu na správny hospodársky model zvnútra Nemecka nevzíde. Sociálni demokrati a Zelení nie sú pripravení kritizovať vlastné dieťa. Otázkou tak zostáva, ako dlho budú reklame na tzv. nemecký recept na úspech veriť ostatní. Vzhľadom na akútnu neochotu premýšľať o iných variantoch zrejme ešte dosť dlho.