Humanitárny strašiak
Keď Taliansko ustavične zdôrazňovalo, že organizovaná imigrácia z Afriky nie je len jeho internou záležitosťou, celá Európa sa obracala hanebne chrbtom.
Ostrov Lampedusa sa stal pre utečencov, ktorým sa podarilo dostať po mori na talianske brehy, vstupnou bránou do vytúženého sveta. V noci zo štvrtka na piatok tam zadržala pobrežná stráž ďalších vyše 800 ľudí z čierneho kontinentu po tom, čo sa ich plavidlo dostalo do technických ťažkostí. Žiaľ, vo väčšine prípadov sa Lampedusa stáva koncovým bodom na ich strastiplnej ceste.
Aj preto sa väčšina krajín tvárila, že je to problém, ktorí si Taliani musia vyriešiť doma. Až po tom, čo nedávno v mori zahynulo niekoľko stoviek Afričanov, začalo sa o téme diskutovať na najvyšších politických fórach Európskej únie.
Zrazu aká humánnosť! Je iste chvályhodné, že sa európsky summit počas týchto dní zaoberá práve témou Lampedusa s cieľom zapojiť do konkrétneho riešenia problému viacero štátov. Každému je už jasné, že nejde len o taliansky, dokonca ani len o európsky problém, ale o interkontinentálny. Pozitívne treba prijať i to, že Taliani nečakali na pomoc so založenými rukami a už si vypracovali vlastný záchranný systém Mare nostrum.
Podstata však tkvie v inom. Doterajšie opatrenia neochraňujú prisťahovalcov, ale sú ochranou pred nimi. Zvyšovanie počtu lodí a zodpovedného personálu, modernizácia satelitnej a radarovej techniky či vyšší rozpočet na ochranu hraníc nie sú riešením podstaty problému. Migranti sú v pozícii kriminálnikov ako ich úžernícki prevádzači. A ukazuje sa, že tamojšie úrady im vinou absurdnej byrokracie a legislatívy nedokážu pomôcť tak, ako by si to z ľudského hľadiska zaslúžili.
Taliansko si však za svoju imigračnú politiku môže do istej miery i samo. Žne totiž dôsledky prijatých zákonov, ktoré slúžili čisto politickým a straníckym cieľom. A tie s humanitárnou pomocou nemajú nič spoločné. Napríklad kontroverzný zákon Bossi-Fini, pomenovaný po ich navrhovateľoch – jeden bol v čase jeho prijatia predsedom nacionalistickej Ligy severu, druhý lídrom neofašistickej Národnej aliancie. No aký prointegračný zákon už len mohol vyjsť z ich dielne?!
Je strašné, že až po jedenástich rokoch sa väčšina parlamentných strán zhodla, že ho treba novelizovať, resp. prijať úplne iný. Prvým a kladným krokom od stranícky motivovanej legislatívy smerom k jasnej politike v oblasti imigrácie, sa stalo zrušenie prisťahovalectva ako trestného činu, ktorý prijala komisia spravodlivosti talianskeho Senátu. Nešlo síce o „celosenátne“ hlasovanie, ale ide o určite ústretový krok k riešeniu problému. Napriek tomu, aké až šokujúco ostré šarvátky to vyvolalo.
Paradoxne to najviac vrelo v opozičnom Hnutí piatich hviezd. Jeho predseda Beppe Grillo nedávno obvinil svojich dvoch senátorov, vďaka ktorým návrh prešiel, že s ním o téme nekonzultovali. Netreba sa tomu až tak čudovať. Grillovci a protiimigračná Liga severu si totiž veľmi dobre uvedomujú i druhú stranu mince: ak prisťahovalectvo nebude oficiálne trestným činom, na Apeninský polostrov začnú z Afriky húfne prúdiť nie stovky, ale tisíce ilegálnych utečencov.
Už teraz nevedia, čo s nimi. Najprv ich zavrú do imigračných centier, počas ktorých sa zisťuje ich identifikácia. Ak sa to nepodarí, musia opustiť krajinu, niektorí skončia i v preplnených väzniciach. Vyhostenie z Talianska je drahé, migranti sú bez práce a peňazí, nedarí sa im získať povolenie na pobyt ani na prácu. Začarovaný kruh… To však už nie je iba o politike a legislatíve, ale najmä o tom, či utečencom reálne chceme, alebo nechceme pomôcť. Reálne, nielen deklaratívne.