Blen a núdza
Kamarátka občas nemôže spať a pozerá záznamy rokovania z Národnej rady.
Ak ju rozrušia, ráno mi volá do práce. Ako teraz, keď je v druhom čítaní „náš“ zákon o pomoci v hmotnej núdzi. Eva vie, čo je žiť na holej dávke, a rozprava jej berie pocit, že je tu doma. Sem-tam sa nájdu svetlé momenty. Napríklad domnienka bývalého ministra práce Jozefa Mihála, že návrh novely môže byť protiústavný. Ak dospelí odmietnu základnú dávku odpracovať, pripúšťa sa také jej krátenie, že už nebude môcť zabezpečiť ústavou garantované základné životné podmienky. A to ani v ich najdrakonickejšom vymedzení ako jedno teplé jedlo denne a prístrešie.
Minister Mihál síce s definíciou základných životných podmienok problém nemal, no možno sa nájde aspoň jeden poslanec, ktorý upozorní, že za túto definíciu by sa nehanbil ani krutý pán Scrooge z Vianočnej koledy. Hanbiť by sa však za ňu mal každý, kto horuje za princíp dôstojnosti ako kľúčový v našej ústave.
Viacerí poslanci vystúpili s návrhmi, ako uľahčiť prístup k dávke pre tých, ktorí pracovali predtým, než sa ocitli v núdzi. Sú to dobré návrhy. No z ich zdôvodnenia, ktoré rozdeľuje občanov na tých, čo platili poistenie, a tých „sociálne neprispôsobivých, ktorí nikdy nepracovali a nemajú záujem pracovať“, zase kvapká blen.
Za záujmy detí sa postavili poslanci, ktorí navrhovali, aby sa pokuty za priestupky voči verejnému poriadku radšej odpracovali, pretože krátenie dávky bude trestom (pri nízkej dávke aj hladom) aj pre ostatných členov domácnosti, ktorí sa neprevinili. Predseda výboru pre sociálne veci však považuje za legitímne, ak sa „skupine“ kráti dávka. Operovanie "skupinou“ a vyhýbanie sa slovám ako deti či dieťa nie je náhodné. Zjavne mu pomáha udržať vieru v legitímnosť návrhu. A azda aj morálnu integritu.
Sú borci ako poslanec Kaník, ktorými slovo dieťa nezamáva. Tento poslanec nemá problém navrhnúť podmienenie príspevku za školskú dochádzku prospechom a jeho odňatie rodinám, ktorých deti chodia do špeciálnej školy. Myslí si, že je správne finančne podporovať len „talentované a schopné deti zo sociálne znevýhodneného prostredia“. Tribún hrubozrnného ľudového darvinizmu sa dôsledkami odňatia skromného príspevku rodinám s menej zdravými a nadanými deťmi nezaoberá.
Kaník je dodnes hrdý na autorstvo zásady, že možnosť najesť sa bude podmienená školským prospechom. Len za malú chybu považuje to, že jeho experiment s motivovaním detí ožobráčených chudobných nahnal časť detí do špeciálnych škôl. Lebo tam sa dobré známky a pár desiatok korún navyše dosahovali ľahšie. Dnes síce vykrikuje o protiústavnosti príspevku za školskú dochádzku, no bol to on, kto v reforme detských prídavkov obral chudobné rodiny o štandardné príspevky k plošným prídavkom a časť z nich presunul do systému dávok v hmotnej núdzi. Aj dnes zostáva verný ignorovaniu osobitných potrieb detí vyrastajúcich v tvrdej núdzi a prekrútenému chápaniu princípu rovnosti, ktorý je podľa jeho výkladu nezlučiteľný s vyrovnávacími opatreniami.
Citu pre práva detí je tak pri rokovaní o novele zákona o pomoci v hmotnej núdzi poskromne. Ale o blen a rozbíjanie občianskej solidarity v parlamente núdza nie je.