Veci bežné
Slovensko v uplynulých dvoch dekádach prijalo v podstate všetky „osvedčené recepty“, ktoré sú vládam predkladané ako účinné nástroje na podporu hospodárskeho rastu a znižovanie nezamestnanosti.
A tak sme boli svedkami liberalizácie, masívnej privatizácie, zvýšila sa flexibilita pri prijímaní a prepúšťaní zamestnancov, došlo aj k oslabeniu kolektívneho vyjednávania a zaviedla sa rovná daň. Vo výpočte by sa dalo pokračovať.
Tak či onak, i v časoch hospodárskeho boomu bola nezamestnanosť u nás v porovnaní s ostatným krajinami EÚ stále oveľa vyššia, takže o tom, či sú zmieňované opatrenia skutočne to „pravé orechové“, sa dá úspešne pochybovať.
Teraz, keď sa kurz pootočil, počuť hysterické výkriky predpovedajúce hospodársku apokalypsu a večné zatratenie Slovenska. Pritom sa len vraciame k veciam, ktoré sú inde bežné.
Napríklad: novela zákona o kolektívnom vyjednávaní, ktorú v utorok schválil parlament, sa nijako nevymyká z bežných európskych štandardov. O výške platov v rámci jedného odvetvia budú rokovať zástupcovia zamestnávateľov a odborov a budú záväzné pre všetkých.
Samozrejme, v krajine hrdej na politiku daňového dampingu, to pre niektorých musí byť niečo neslýchané.
Lenže uzatváranie kolektívnych zmlúv medzi zamestnávateľmi a odborármi je úplne bežnou praxou vo väčšine krajín západnej Európy. To, že kolektívne vyjednávanie na Slovensku bolo oslabené a niektorí ho vnímajú ako relikt dôb dávno minulých, je ich problém.