Pamiatka zosnulých
Učili ma to už v škole. No blízki ma na to v detstve upozorňovali ešte skôr.
Na kŕdle operencov tiahnuce po oblohe v nespočetných vlnách, smerujúcich neúprosne kamsi na juh. Vieme o tom a počítame s tým, ale predsa nás tento moment zakaždým prekvapí. Ich šíky sa striedajú v zornom poli, v miznúcich ornamentoch, v akoby nepresných krivkách, s tanečnou hravou ľahkosťou, ktorá sprevádza ich pevné odhodlanie. Niektoré jedince sa tu a tam vracajú, aby povzbudili a odprevadili slabšie.
Niekedy im závidíme. Nie azda púť samotnú, ale vysnívané nové miesto, kde ich očakáva nové spočinutie, azda aj oddych. Istotne i množstvo práce: na nových hniezdach, pri hľadaní potravy.
Kolobeh života, ktorý sa nám predostiera v nedosiahnuteľných, no predsa zvláštnym spôsobom blízkych výšavách, bude vždy fascinujúci. Malé bodky, čo sa vynárajú na horizonte, aby na protiľahlom neodvratne zmizli, nám dojemne pripomínajú striedanie ľudských pokolení.
Predstupujú pred nás v osudovej prírodnej metafore. Práve vtedy sa vydávame na svoju neobvyklú púť, vedení iba spomienkami a pre nikoho jej dôvod nie je malicherný. Veď pritom kráčame k sebe a k nám samotným nás paradoxne stále približujú najmä tí, ktorí už medzi nami nie sú. A predsa sa vynárajú z hĺbok prehovoru, ožívajú v našich úsmevoch i smútkoch. Preto sme najväčšmi pri sebe v blízkosti ostatných. Tiché miesta pred nastupujúcou zimou rozkvitnú, prehrejú sa plamienkami. Takmer každý si tento sviatočný okamih váži, hovorí sa, že je to pravdepodobne najstarší zvyk. Veď siaha na hranice spoločnej pamäte, a predsa má čistý intímny rozmer.
Svet nie je nikdy počas roka miestom takej hlbokej vzájomnosti, ohľaduplnosti a pochopenia. Nie je v ňom nič jednoduché. Viem pochopiť tých, ktorým prekáža stisk, plné parkoviská, tlmená vrava. Mne nie. Aspoň nie v tejto chvíli. V rodinách, ktoré stretávam, nachádzam obraz tej svojej. Nikto by sa nevládal sám starať o všetky pietne miesta po celý rok. Má priateľov, susedov, ktorí pomáhajú. Dokonca aj tých, ktorých nie vždy pozná, ochotných po celý rok pestovať krehké a posledné kvietky. Nie je to azda každému jasné, keď uzrie chryzantému s okvetnými lístkami nie oveľa dlhšími, ako je akákoľvek nezaschnutá slza?
Je to akoby nás k našim spomienkam vyprevádzali ľudia, ktorí s nimi dakedy aj bezprostredne nesúvisia. Akoby nás vracali k trom najstarším otázkam ľudstva: Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme? Veľmi presne to vyjadril nemecký básnik: keď odchádzame zo života, sme medzi úplne inými ľuďmi, ako boli tí, medzi ktorých sme na svet prišli. Sme iba sprostredkujúcim článkom nekonečného kŕdľa, ale dôležité je, že práve v ňom máme miesto. Tak ako všetci ostatní. Generácie sa menia, menia sa mnohé iné veci.
Nemení sa iba jedno Tiché spoločenstvo spomienky, do ktorej sa môžeme kedykoľvek bez obáv uchýliť. Sú miesta, kam v týchto dňoch mierime, prežiarené iba sviecami, okrášlené len vencami a farbou kvetov? Zdá sa, že áno. Ale aj tak, myslím si, oveľa viac úctou a láskou.