Protirečenia v únii
Ekonomické predpovede Európskej komisie môžu byť zaujímavým čítaním. Samozrejme, nie pre presnosť. Skôr naopak.
Sú však dobrým odrazom myšlienkového sveta súčasného európskeho establišmentu vrátane jeho mnohých vnútorných protirečení. A aby nedošlo k zbytočnému omylu, keď píšem „európskeho“, myslím tým aj politické elity členských štátov.
Jednou z najväčších starostí Európy je dnes nezamestnanosť. Vyše 12 percent (v niektorých krajinách sa hodnoty šplhajú k tridsiatke) signalizuje vážny sociálny a politický problém. Podľa komisie bude jej miera na budúci rok ešte vysoká, o dva roky však o niečo poklesne. Mohlo by to znieť ako dobrá správa, ak by sme rovnakú predpoveď nepočuli už v rokoch 2011 a 2012. Svetlo na konci tunela je konštantne vzdialené dva roky.
Ani by to nestálo za zmienku, na ustavičné revidovanie predpovedí (k horšiemu) sme si už pomaly zvykli. Odhadovaná miera nezamestnanosti je však zaujímavá v kontexte očakávaného vývoja skutočnej jednotkovej ceny práce, ukazovateľa popisujúceho vzťah medzi odmenou, ktorú dostane pracovník, a hodnotou vyprodukovanou jeho prácou. A tá by mala počas najbližších dvoch rokov vo všetkých krajinách eurozóny, s výnimkou Estónska a Lotyšska, klesať. V Nemecku a Luxembursku má stagnovať. Preložené do bežnej reči: hoci komisia očakáva mierny pokles nezamestnanosti, tí, čo pracovať budú, dostanú za prácu rovnakej hodnoty menšiu odmenu.
Niet sa čo čudovať. Hospodárska kríza vytvorila negatívny tlak na rast miezd. Ten ešte umocňuje mantra „štrukturálnych reforiem“, ktorá hrá ústrednú pozíciu v hospodárskych odporúčaniach krízou postihnutým štátom: oslabovanie mechanizmov kolektívneho vyjednávania a odstraňovanie mechanizmov, ktoré zabezpečujú automatické zvyšovanie platov.
Spomínané predpovede komisie, ako aj jej odporúčania vychádzajú z predpokladu, že nižšie mzdy zlepšia konkurencieschopnosť, pomôžu krajinám „vyrásť“ z krízy. Nevšímajme si na chvíľu pravdepodobné sociálne a politické dôsledky takejto stratégie. Komisia s nimi očividne nekalkuluje, no výsledky blížiacich sa volieb do europarlamentu jej pravdepodobne nepríjemne pripomenú, že by mala.
Ako upozorňuje ekonóm Ronald Janssen v komentári na Social Europe (a Tiburon na Kriteko), táto stratégia je protirečivá aj z makroekonomického hľadiska. Ďalšia implementácia „štrukturálnych reforiem“ bude tlačiť mzdy ešte viac nadol. To bude stláčať už dnes veľmi nízku infláciu a je len otázkou času, kedy sa tá prehupne pod hranicu deflácie. ECB síce tvrdí, že nič také nehrozí, čísla hovoria čosi iné.
Deflácia povedie k zvyšovaniu reálnych úrokových mier, čo bude znamenať pre zadlžené vlády a domácnosti v eurozóne katastrofu. Ďalším dôsledkom deflácie bude pokles investícií a výroby, krachy podnikov a nový rast nezamestnanosti. Celú „konkurencieschopnosť“ dosiahnutú zastavením rastu cien si môžeme dať zarámovať a zastrčiť za klobúk. Ak ešte nejaký budeme mať.