Práca na povel
Historik Eric Hobsbawm v knihe Priemysel a impérium opisuje, ako v 19. storočí britská vláda hnala ľudí do práce v novovznikajúcich továrňach. Aby dostali ľudí z vidieka, privatizovali spoločné pastviny.
Pre človeka zvyknutého na prírodu bolo totiž 14 hodín v hukote strojov a v uhoľnom dyme blízke predstave pekla. Nie nadarmo vizionársky básnik a maliar William Blake nazýval tieto fabriky satanskými mlynmi.
Keď chýbali po vojne ľudia vo výrobe u nás, nahnali ich tam z úradov a väzníc. Mechanizmy nedostižne opísal Bohumil Hrabal v knihe Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet.
V minulosti existovala práca a vysoký dopyt po ľuďoch s akoukoľvek kvalifikáciou. Dnes neexistuje dopyt, ale stúpa represia. Keď poslanci Národnej rady prelomili prezidentovo veto a schválili novelu zákona o pomoci v hmotnej núdzi zavádzajúcu povinnosť odpracovať si základnú dávku, pokračujú len v nastúpenom trende, ktorý vidíme tak u nás, ako aj v susedných krajinách. V situácii, keď sa vplyvom neoliberálnej globalizácie a technologických zmien stráca práca, je politicky problematické a finančne nákladné vytvárať štandardné a stabilné pracovné miesta. Čo je lacné, je predstierať riešenia a tváriť sa, že šikanovanie chudobných vytvára zamestnanosť.
Orbánova vláda v Maďarsku nedávno prišla s nápadom stavať veľké projekty, ako sú priehrady a štadióny tak, že na nich budú pracovať nekvalifikovaní nezamestnaní. Keďže na to treba koncentráciu robotníkov na často vzdialené miesta, postavia sa akési pracovné tábory. Aby tam vládol poriadok a disciplína, reaktivovali by sa policajti na predčasných dôchodkoch. Návrh zatiaľ neprešiel. Možno preto, že mu chýbal dobrý názov. Napríklad Arbeit macht frei.
Experimenty s represiami u nás zatiaľ zostávajú v polovici cesty pri dedinách, meniacich sa na malebné miesta obývané skupinami ľudí, ktorí zametajú prašnú cestu z horného konca na dolný a potom zase naspäť. Aby bolo veselšie, zanikajú aj tie nemnohé pracovné miesta, ktoré v obciach ešte boli. Načo zamestnávať upratovačky v škole alebo hrobára na cintoríne. Vyhodíme ich a spravia to za pár šupov nezamestnaní.
Idea uniformovaných dozorcov, čo stoja nad ľuďmi, ktorí krompáčmi stavajú priehradu, aby večer za spevu piesne zmizli za ohradou, kde za to dostanú 60,50 eura mesačne, má na Slovensku potenciál vyhrávať voľby. Čo zatiaľ brzdí skvelé plány, je otázka. Možno ani nie tak rôzne ľudsko-právne aspekty a obavy z medzinárodnej blamáže, ako skôr cena. Je to jednoducho drahšie, ako nechať ľudí doma a kúpiť bager. Nehovoriac o tom, že by to rozčúlilo stavebné firmy, najstabilnejší to pilier pokútneho financovania politických strán.
O úspešných príkladoch, ako sa namiesto hrania na riešenia vytvorili plnohodnotné pracovné miesta v marginalizovaných regiónoch, veľmi nepočuť. Možnosti existujú. Napríklad v alternatívnom manažmente krajiny, decentralizovanej výrobe energie alebo v poľnohospodárstve. Vyžadovali by si však silné angažovanie štátu, podporu družstevného a obecného vlastníctva, zapojenie verejnosti, investície a koordináciu. Zatiaľ sa zdroje nájdu tak akurát na tie metly.