Keď meny vädnú
Blížiace sa výročie päťročnej histórie spoločnej európskej meny na Slovensku otvorilo množstvo diskusií, či nám euro prinieslo viac výhod, alebo, naopak, jeho prijatie bolo unáhlené.
V Českej republike si dnes väčšina myslí, že ekonomike sa lepšie darí s korunou, ako by to bolo s eurom. Zavedenie eura sa u nás spájalo s nádejou, že vstupujeme do excelentného klubu krajín s pevnou menou, hoci sme ňou začali platiť s vedomím, že v eurozóne sme iba chudobným príbuzným. Každá minca má dve strany, rovnako je to so zavedením eura v krajine.
Slovensko nahradenie koruny eurom považovalo za veľký úspech, ktorého predpokladom predchádzajúce splnenie maastrichtských kritérií. Niet pochýb o tom, že sme ich na rozdiel od Grécka splnili aj bez švindľovania s účtovníctvom verejných financií. Očakávané približovanie sa najvyspelejším štátom Európskej únie sa však muselo podriadiť realite, ktorou bol boj s dôsledkami hospodárskej krízy.
Ekonomika Slovenskej republiky pocítila hneď v roku 2009 odstránenie nástrojov monetárnej politiky vlastnej centrálnej banky. Pokiaľ česká či poľská mena dočasne oslabli a vytvorili tak stimul na podporu exportu, u nás sa firmy trápili viac ako v okolitých štátoch s poklesom dopytu po tovaroch a službách.
Negatívne skúsenosti a rozčarovanie z eura zistili najskôr obchodníci v prihraničných oblastiach a tiež hotelieri v horských oblastiach, ktorým neprišli pre vysoké ceny najmä poľskí a českí turisti. Čoraz väčšiemu počtu Slovákov sa tiež otvorili oči pri porovnávaní našich cien s rakúskymi a vo veľkom začali uprednostňovať nákupy za eurá u našich juhozápadných susedov. Česká mena oslabla až na neuveriteľných dvadsaťdeväť korún za euro, čo spolu s nízkou daňou z pridanej hodnoty na potraviny nalákalo tisíce Slovákov na nákupy v moravských mestách.
Silnú menu v peňaženkách si tak pochvaľovali iba majitelia úspor na kontách spolu so zamestnancami, ktorí namiesto výplat vo svetovom meradle bezvýznamnej meny dostávali skromné sumy v eurách. Silná mena je však v zásade spojená s nízkym úročením úspor v bankách. Pokles úrokov v eurách oproti korunám uvítali najskôr firmy, neskôr aj obyvateľstvo vo forme lacnejších úverov. Na rozdiel od iných krajín sa u nás nenafukovali ceny realít, pretože ľudia strácali pre pokles objednávok pre podniky prácu a firmy začali šetriť aj na prémiách a odmenách. Obavy ekonómov a časti skeptických politikov, že euro prinesie iba drahotu, sa nenaplnili.
Pretavenie hospodárskej krízy do dlhovej v čoraz zadlženejších krajinách eurozóny si najviac odnieslo Grécko. Nevyhnutnosťou ozdravovania veľkých bánk za štátne peniaze aj Írsko, Španielsko, Portugalsko a Cyprus.
Euro môže byť stabilnou menou iba v prípade zodpovedných politikov svetových ekonomík. Nestačí teda dobré hospodárenie samotných členov eurozóny. Presvedčilo sa o tom aj Švajčiarsko, ktoré muselo svoju supermenu nadviazať na euro, ktoré tam dnes viac zatracujú, ako vychvaľujú. Kedysi sme mali na bankovkách napísané, že sú kryté zlatom, aj keď to bola fikcia. Dnes dôveryhodnosť eura namiesto takýchto nápisov musia chrániť financmajstri jednotlivých krajín. Ak to tak nebude, čaká nás vynútená solidarita medzi členskými štátmi eurozóny spojená s oslabením spoločnej meny a jej následný rozpad.