Naďalej sa bude improvizovať?
Začiatkom roka sa vždy množia rozličné predpovede a proroctvá. Dovoľme si preto jedno aj my.
Otázkou, ktorá v roku 2014 rozhodne o udržateľnosti Európskej únie, bude miera, do akej sa podarí rozvinúť tzv. sociálnu dimenziu integrácie.
Sociálne systémy boli základnou súčasťou nepísaných kontraktov, ktoré garantovali relatívnu spoločenskú a politickú stabilitu v povojnovej Európe. Kompromis „kapitalizmu s ľudskou tvárou“ by bez nich nebol vôbec možný.
Verejné zdravotníctvo, vzdelávací systém, garantované dôchodky či pomoc v nezamestnanosti však nie sú výpalným, ktoré musia platiť „bohatí“, aby udržali na uzde „chudobných“. Sú formami investícií do ľudského kapitálu, dôležitých pre dobré fungovanie európskych ekonomík. Samozrejme, každý sociálny kontrakt možno prepísať. Mocenské pomery medzi prácou a kapitálom sa dajú zmeniť. Žiadna takáto zmena sa však neobíde bez politickej nestability a spoločenských otrasov. A tlaku na zmeny v štruktúre ekonomiky.
Práve preto súvisí kríza demokratickej legitimity, ktorá sa netýka len európskej, ale aj národných úrovní, a hospodárske problémy Európy, s oslabovaním miery sociálnej ochrany, ktoré je spoločným menovateľom viacerých procesov prebiehajúcich v Európe, najmä menovej únii (posilňovanie kontroly nad rozpočtami, makroekonomická koordinácia). Nádej na potrebnú zmenu je však malá.
V decembri 2012 pretlačila francúzska vláda s podporou Európskej komisie a europarlamentu do záverov summitu zmienku o sociálnej dimenzii menovej únie. Oznámenie, ktoré k tomu vydala koncom októbra 2013, však ukázalo, že sociálne otázky zostávajú podriadené fiškálnej konsolidácii a „štrukturálnym reformám“. Plánované posilnenie postavenia Rady pre zamestnanosť a sociálne otázky či sledovanie vybraných sociálnych indikátorov (bez toho, aby zaostávanie štátu v ktoromkoľvek z nich mohlo viesť k nejakým sankciám) nemenia nič na neoliberálnej povahe hospodárskeho riadenia v EÚ.
Cesta k vytvoreniu európskeho sociálneho modelu, ktorý by dopĺňal a posilňoval tie národné, tade jednoducho nevedie. Ak má byť prehĺbenie sociálnej dimenzie niečím viac ako chabým pokusom o politické píár, museli by sme sa v tomto roku začať vážne zaoberať troma vecami.
Po prvé, stabilizáciou finančného sektora prostredníctvom plne fungujúcej bankovej únie. Po druhé, fiškálnymi transfermi, ktoré by pomohli zmierniť štrukturálne nerovnováhy medzi ekonomikami eurozóny. A nakoniec, vytvorením mechanizmov spoločného riadenia verejných dlhov, napríklad prostredníctvom eurobondov. Lenže práve to sú otázky, ktorých riešenie je (v tomto poradí) vzdialené prinajmenšom niekoľko rokov, odsunuté, a politicky nepriechodné.
Ostávajú iba improvizácie s krátkodobým efektom. Tým však už neveria asi ani samotní politici. Z toho pravdepodobne vyplýva, že kapitalizmus s ľudskou tvárou už nie je kompromisom, ku ktorému smerujú. Z tej ľudskej tváre pomaly ubúda.