Jedinečné deti
Novoročným deťom sa zakaždým dostáva osobitné privítanie – ich mená a tváre obletia Slovensko.
Prvých nových občanov a občianky navštívia tradične primátori a starostovia, obdarujú ich a zaželajú im veľa lásky a všetko najlepšie do ďalšieho života.
Aj tentoraz vďaka médiám vieme, že prvou narodenou slovenskou občiankou je Dorotka z obce Kráľovce pri Košiciach a od starostu dostala kopu pampersiek. Vieme, že prvým narodeným občanom Košíc sa stal Miško, že primátorovi Rašimu to s Miškom na rukách pristalo. Vieme, že prvým Prešovčanom sa stal Boris a jeho privítanie bolo jednou z prvých pracovných návštev primátora Hagyariho. Vieme, že prvou Bratislavčankou sa stala Tatiana, prvým Trenčanom Matyas, že vo Zvolene sa prvý narodil Lukáš a v Poprade a Komárne dievčatká s menom Layla. A vieme tiež, že banskobystrický primátor Gogola prišiel zaželať všetko dobré Olívii.
Radostný záujem sa každý rok opakuje. Novonarodené deti vierohodne stelesňujú nový začiatok. Všetky poznáme po mene. Lukáš, Miško, Tatiana, Dorka, Olívia, Layla – začínajú nový život vo chvíli, keď máme sviatočný pocit, že môžeme začať nanovo. S ďalšími dňami už starostov a primátorov podobne ako ostatných obyvateľov ujarmia ďalšie povinnosti a starosti. Narodenie detí v neznámych rodinách prestane byť sviatočné a čoskoro zabudneme aj mená novoročných detí.
Agentúrna správa vykreslila vítanie Miška a žartovanie košického primátora s jeho mamičkou o premenovaní syna s pohodovou gráciou. Idylku neskazila informáciou, že Miškova mama má ešte trvalé bydlisko v paneláku na Hrebendovej ulici. Ten nechalo mesto, na čele ktorého stojí sympatický primátor, pred koncom roku zbúrať. (Napokon, všetko je v poriadku, mamička s Miškom našťastie majú kam ísť.)
V nasledujúce nesviatočné dni však nie je dôvod podobné informácie tutlať. V roku regionálnych volieb je dôvod viac hovoriť o napĺňaní kompetencií obcí v oblasti bývania. A určite je dôvod vytiahnuť otázku, či je to s kostolným poriadkom (a medzinárodnými zmluvami), ak bez náhrady búrame obydlia, v ktorých žijú deti.
Európske hlavné mesto kultúry v tomto žiaľ vyniká. V roku 2011 dalo zbúrať nelegálnu osadu Demeter a o strechu pripravilo 98 ľudí. V roku 2012 zbúralo osadu za Teplárňou, kde žilo 200 ľudí a z toho polovica detí. Viceprimátorka Košíc sa vtedy vyjadrila, že v takých podmienkach si žiadne dieťa nezaslúži žiť. Vedenie mesta však odvtedy nevykonalo jediný krok, aby rozšírilo možnosti bývania pre rodiny s deťmi. Výstavbu obecných nájomných bytov neplánuje. Hoci pokračovalo demoláciou panelákov a musí vedieť o nehorázne preplnených bytoch na Luníku IX, o dotácie na obstaranie nájomných bytov už tri roky nepožiadalo.
Dnes poznáme ešte všetky novonarodené deti po mene a všetkým želáme šťastnú budúcnosť. Onedlho však časť detí budeme hádzať do jedného vreca a odpíšeme ich ako neperspektívne pre farbu ich pleti. O ich meno sa zaujímať nebudeme tak, ako sa už dnes nestaráme o podmienky, v ktorých budú vyrastať.