Pagáčiky iba pre nás
Za jeden neprávom prehliadaných výdobytkov civilizácie možno nepochybne považovať škvarkový pagáčik. Väčšinou je síce pomenší, ale preto mu ešte nemožno upierať miesto vo vesmíre ani v kultúrnom a spoločenskom živote.
Veď aj taký atóm je celkom malý a, ak môžeme veriť fyzikom, vesmír dosť stojí najmä na ňom. Stretnutie s pagáčikom sa nepochybne u každého spája s detstvom, význam však nadobúda najmä vo vyššom veku. To je približne obdobie, keď človeku zakážu všetko sladké, a práve vtedy sa pagáčik stáva takpovediac tortou v rukách skúseného diabetika.
Mnohí spoluobčania majú z dobrého pagáčika oveľa intenzívnejší a príjemnejší zážitok ako z nejakej vzdialenej galaxie alebo z narýchlo upečenej domácej politickej strany. Nik ešte poriadne nezhodnotil vplyv pagáčikov na rozvoj výtvarného umenia a na umeleckú kritiku. Podieľa sa totiž na väčšine vernisáží, literárnych aj iných kultúrnych podujatí. S jedným som dokonca „pokrstil“ knižku slovenskej karikatúry v období, keď sa takéto nové publikácie prestali polievať alkoholickými nápojmi.
Dnes už pagáčik nie je neznámy ani v zahraničí, lebo približne pred rokom som vyexportoval asi desať doma napečených na Sardíniu a polovicu som nezištne venoval talianskym susedom. Prebudili v nich iba tie najlepšie susedské vlastnosti. Preto ma veľmi prekvapila predavačka v malom pekárstve v mestečku na strednom Slovensku, ktorá mi väčší objem pagáčikov odmietla predať. Potreboval som ich asi dvadsať na skromnejšiu oslavu. Prerátala ich a zistila, že obchod v danej chvíli disponuje iba štrnástimi.
„Čo by som potom celý deň predávala? A čo by mali tí ostatní?“ trýznila ma humanitárnymi otázkami. Neustúpila ani po mojom cynickom a zúfalom vyhlásení, že ostatní ma nezaujímajú a vôbec mi nebude prekážať, ak zomrú od hladu. Ponúkla mi iba pomerne neprijateľnú možnosť zakúpiť si štyri pagáčiky, päť kapustníkov a jedenásť osích hniezd, čo sa vôbec nezhodovalo s mojimi investičnými zámermi.
Obchod sa síce neuskutočnil, ale prebudil vo mne primeranú hrdosť spojenú s pamätnými postavami slovenského literárneho realizmu – Maca Mlieča, mamky Pôstkovej či roduverných Ťapákovcov. Ešte aj dnes sa dá, dokonca v rýdzo v ekonomickom prostredí, stretnúť charakter. Na otázku, ako čeliť konkurencii, jestvuje iba jediná odpoveď: nekonkurovať, nečeliť! Istotne sa to vyplatí.
Osudová rana preto zasiahla v tomto prípade iba sto krokov vzdialený hypermarket, kde do regálu vysypali obrovský kôš teplých pagáčikov a pri ich nákupe si nekládli nesplniteľné podmienky. Jazvu, ktorú som v ňom spôsobil, už nikto nikdy nezahojí. Je príjemné vidieť hypermarket na kolenách porazený malým pekárstvom.
Nuž, pripomína mi to situáciu, keď si Skaličania postavili vlastnú šibenicu.
Seničania ju nemali a chceli si ju v súvislosti s vyriešením jedného zlosyna požičať. Tiež sa im nedostalo pochopenia. Lebo Skaličania sa vtedy jednoznačne vyjadrili, že šibenica je „enem pro nás a pro naše dítky“!