Prezident a ekonomika
Politický marketing prišiel do sveta politiky z podnikateľského prostredia. Ide o metódu, ktorou sa riadi proces plánovitej realizácie nápadov na trhu.
Konečným sudcom, ktorý rozhoduje o ich kvalite, je trh. Zisk z predaja je odmenou, a najmä meradlom úspešnosti podnikania.
V politike sa tovarom stáva ideológia, kúpou je hlas vo voľbách. Konečným sudcom budú voliči, ktorí výrobcom politického tovaru hlasovaním povedia, kto uspel na konkurenčnom politickom trhu a kto nie. Produktom, ktorí ponúkajú politici, je ideológia premietnutá v tom, čo hovoria na verejnosti.
Prezident podľa Ústavy Slovenskej republiky môže poverovať a odvolávať veľvyslancov, na čo potrebuje rozhodnutie vlády, môže zvolávať ustanovujúcu schôdzu parlamentu, ale ho aj rozpustiť, podpisuje zákony a má právo vrátiť zákon poslancom. Tí však môžu prehlasovať jeho veto.
Hlava štátu na základe výsledkov parlamentných volieb vymenúva a odvoláva predsedu a členov vlády, udeľuje vyznamenania, je formálne hlavným veliteľom Ozbrojených síl, vymenúva a odvoláva všetkých sudcov aj generálneho prokurátora, na čo však potrebuje návrh parlamentu. Udeľuje aj amnestie.
Mnohí súčasní prezidentskí kandidáti občanom ponúkajú myšlienky, teda ideologický tovar, ktorý však nemá oporu v ústave. Napríklad chcú nájomné byty pre mladých, ovplyvňovať financovanie zdravotníctva, ale aj výšku daní a odvodov, sú odhodlaní podporovať hospodársky rast. Tieto ciele sú však v kompetencii ministerstva financií.
Hospodársky rast je závislý od konjunktúry ekonomík, a nie od toho, čo robí prezident. Jeden z uchádzačov o najvyšší stolec chce bojovať proti korupcii. Čo robil, keď politické strany, ktorého teraz nominujú, boli vo vláde? Niečo, alebo nič?
Ďalší z kandidátov sa chce spolu s Radou pre rozpočtovú zodpovednosť podieľať na zostavovaní štátneho rozpočtu. Štátny rozpočet tiež zostavuje ministerstvo financií. Rada je nezávislý orgán na monitorovanie a hodnotenie vývoja hospodárenia Slovenskej republiky. Rozpočet nenavrhuje. Okrem iného chcú presadzovať slovenské podniky na zahraničných trhoch a tým vytvárať nové pracovné miesta. Áno, prezident môže majiteľov firiem naložiť do vládneho špeciálu a zobrať ich na návštevu do cudziny, schopní podnikatelia však majú na letenku.
Ďalší kandidát je odhodlaný vydávať rozvojové impulzy, podporovať malé a stredné podnikanie, oživovať vidiek, zasadiť sa o potravinovú a energetickú nezávislosť Slovenska.
Ide o pekné nápady, ale zasahovať do týchto oblastí môže vláda, príslušné ministerstvá či súkromný sektor. Slovensko je už dávno energeticky nezávislé. Máme toľko elektrární, že jeden súkromný prevádzkovateľ elektráreň na istý čas zakonzervoval. Z toho vyplýva, že kandidáti nielen že nepoznajú zákony, ale ani nečítajú noviny.
Predstava mnohých kandidátov má východisko, ktorého sa nevedia zbaviť. Je to straníckosť a presvedčenie, že tá moja strana so mnou ako prezidentom dokáže všetko. Ako funkcionári a členovia politických strán presadzovali ekonomické opatrenia, ak bola ich strana vo vláde. Prezident však nie je členom vlády. Preto by mali voliči vyhodiť do odpadkového koša všetky ponuky kandidátov z ekonomickej oblasti. Slovenský prezident nemá nástroje na to, aby ovplyvňoval chod ekonomiky štátu. Hospodársku politiku robí vláda. Všetko ostatné sú výmysly. Koluje o tom jedna anekdota. Usama bin Ládin uniesol jedného kandidáta na prezidenta. Žiada desať miliónov dolárov. Ak ich nedostane, vráti kandidáta na Slovensko. Mohol by uniesť viacerých. Nezaplatíme.