Mačka z vreca von
Skutočne už bol najvyšší čas, aby sa prezidentskí kandidáti začali zaoberať aj sami sebou navzájom a nielen Robertom Ficom.
Doteraz to vyzeralo, akoby aj im samotným bolo vlastne jedno, kto z nich postúpi do druhého kola. Takýto prístup by z celých prezidentských volieb urobil totálnu komédiu. No nielen to. Potešujúce tiež je, akým spôsobom sa začínajú kandidáti voči sebe vymedzovať. Možno nakoniec ešte všetko nie je stratené a v týchto prezidentských voľbách pôjde naozaj o budúcu hlavu štátu, nie o niečiu osobnú prestíž alebo o zástupný volebný súboj parlamentnej opozície a vládneho Smeru.
Prieskumy pasujúce do roly favorita medzi neficovskými kandidátmi podnikateľa Andreja Kisku, zdá sa, zobudili práve politikov spomedzi nich. Predovšetkým Milan Kňažko, Radoslav Procházka a Pavol Hrušovský očividne pochopili, že keď nezačnú obracať svoju domnelú nevýhodu vo svoju výhodu teraz, o tri týždne už môže byť neskoro. Tá výhoda sa volá politická identita a politické skúsenosti.
Ani keby sa všetci slovenskí milovníci antipolitiky a kvázi priamej demokracie hodili o zem, nič nezmenia na tom, že prezident nášho štátu je výsostne politická funkcia. A nie hocijaká politická funkcia. Stolička prezidenta, ktorý stojí formálne najvyššie v našej ústavnej hierarchii, nie je trenažérom politiky, na ktorom by si „to mohli vyskúšať“ nejaké tie, toľko vzývané, nové a neopozerané tváre. Či sa nám páči, alebo nie, vhodného kandidáta určite nájdeme skôr medzi tými viac či menej opozeranými.
To nie je otázka nejakej osobnej odmeny pre vyslúženého politika za jeho zásluhy. Je to otázka istoty pre občanov Slovenska: istoty napríklad v tom, že hlava štátu má jasno vo svojich úlohách a v tom, že neprichádza do funkcie experimentovať. Nech už bude jeho budúca spolupráca s výkonnou a zákonodarnou mocou akákoľvek, idylická či konfliktná, občania musia mať istotu, že prezident vie, čo robí a prečo to robí.
Doteraz akoby sa politikom spomedzi kandidátov (či už aktívnym alebo bývalým) zdalo, že keď budú zdôrazňovať svoju politickosť, vystavia sa zbytočne útokom práve pre svoju politickú súčasnosť či minulosť. Pravda je však taká, že ľudí, ktorých priťahuje povedzme Helena Mezenská, ktorá vydáva svoju zúfalú politickú negramotnosť na obdiv ako svoju najväčšiu prednosť, títo kandidáti tak či onak v prvom kole nezískajú. O čosi väčšiu šancu by mohli mať práve pri „druhom favoritovi v poradí“, Kiskovi.
Ten sa na jednej strane tiež tvári ako nová tvár, ktorej prednosťou má byť neznalosť politiky a toho, čo znamená prezidentská funkcia. Na druhej strane sa chváli svojou bohatou podnikateľskou praxou – zatiaľ však bez toho, aby ju mohol ktorýkoľvek z kandidátov riadne prevetrať v priamej konfrontácii.
Ak by mačku bez minulosti menom Kiska z vreca nevytiahli Kňažko, Procházka či Hrušovský, dozaista by ju v druhom kole vytiahol Fico. To by však už pre nich bolo neskoro. A ktovie, či by nebolo neskoro aj pre všetkých ostatných.