Politický šach
Špekulácie o budúcom zložení Európskeho parlamentu nepatria medzi najvzrušujúcejšie otázky. Nuž ale čo. Oskary sú rozdané, snežiť už tohto roku nebude, o prezidentských kandidátoch sa nedá stále písať, tak sa hádam dostane aj na túto tému. Výsledok môže byť, svojím spôsobom, zaujímavý.
Pollwatch Europe uverejnil začiatkom marca druhý odhad výsledkov volieb do europarlamentu.
Odhady robili na základe národných prieskumov v 28 krajinách a sú asi najrelevantnejším mapovaním vývoja preferencií pre eurovoľby. Konečný výsledok určite ovplyvnia ťažko predvídateľné okolnosti a sily politických skupín v europarlamente môžu premiešať prestupy individuálnych národných strán, Pollwatch však naznačuje niektoré zaujímavé trendy. Zdá sa, že stredo-pravá skupina EPP stratí pozíciu najsilnejšej frakcie. Hlavným dôvodom bude pokles popularity vo veľkých krajinách (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Poľsko). Hlasy jej najčastejšie berú euroskeptické či eurokritické strany. Na čele by ju mali nahradiť sociálni demokrati, nepôjde však o nijako oslnivé víťazstvo. Veľká zmena sa udeje na ďalšej priečke.
Treťou najsilnejšou skupinou v europarlamente bývali tradične liberáli. Ich vplyv však vysoko presahoval počet mandátov – práve podpora liberálov totiž často umožňovala vytvárať víťazné koalície. No skupina ALDE prechádza veľkou vnútornou krízou, aj v dôsledku rozdielnych názorov členských strán na otázku ďalšieho prehlbovania európskej integrácie. Zďaleka nie všetky európske liberálne strany sa cítia komfortne s federalizmom svojho volebného lídra Guy Verhofstadta. Okrem toho dve stany tvoriace najväčšie národné liberálne frakcie – britskí Liberálni demokrati a nemecká FDP – môžu čakať volebný debakel.
Liberálov tak na tretej priečke asi nahradí radikálna ľavica – skupina GUE, ktorú tvoria reformované komunistické a radikálne ľavicové strany. Jej stúpajúcou hviezdou je Alexis Tsipras, líder gréckej Syrizy.
Ak k tomu pripočítame skupinu Zelených (v ktorej má zatiaľ ľavicové krídlo prevahu nad liberálnym), sociálnym demokratom zostáva možnosť vytvorenia neformálnej stredo-ľavej koalície. Hmlisté reči o posilňovaní „sociálneho rozmeru integrácie“ by tak mohli nabrať konkrétnejšiu podobu a europarlament by prispel k potrebnej zmene politického kurzu únie.
Lenže politický šach v europarlamente sa hrá inak. Ak by aj sociálnodemokratické strany chceli prísť s alternatívnym plánom pre Európu (čo je odvážny predpoklad), radikálna ľavica je pre ne vo väčšine krajín úhlavným politickým nepriateľom. Radšej sa dohodnú so stredo-pravou EPP a zvyškami liberálov, a europarlament bude naďalej riadiť „veľká koalícia“ – len v opačnom garde.
O to skôr, že takéto koalície vládnu vo viacerých členských štátoch. Argument nájdu v potrebe posilnenia „proeurópskych síl“. Vhodnú zámienku poskytne posilnené zastúpenie extrémistických a euroskeptických strán – hoci nejednotných a neschopných akcie, no dostatočne ukričaných. Otázka, akú Európu to vlastne obhajujeme, zas ustúpi do úzadia.