Prehra partajníctva
Proces volieb nového slovenského prezidenta už na počiatku vyvolával úprimné nádeje, ktoré sa posilňovali počas kampane.
Kandidáti sa vyjadrovali k závažným i menej závažným témam ako angažovaní občania, no zriedka ako potenciálna hlava štátu, ktorej náš ústavný systém neposkytuje veľmi široký priestor. Podľahli spolu s voličmi ilúzii, že ide o veľa. Pritom tieto voľby majú skôr symbolický charakter, no v politike je aj symbolika dôležitá. Preto ich netreba podceňovať.
Výsledky potvrdili celoeurópsky trend. Vláda politických strán, ktoré stále menej plnia svoju pôvodnú kľúčovú funkciu – monitorovať a analyzovať problémy občanov, hľadať a vychovávať osobnosti, ktoré by ich riešili – sa pomaly končí. Postupné hodnotové vyprázdňovanie a strácanie kontaktu s realitou dlhodobo nenahradí akýkoľvek marketing a piár divadlo.
Strany ako jeden z pôvodných pilierov občianskej spoločnosti sa premenili na firmy, ktoré sa na seba veľmi podobajú. Vzďaľujú sa od voličov, zaoberajú sa samy sebou, prípadne predvádzajú na verejnosti hašterenie. Rezignovali na tvorbu plodného súťaživého prostredia, v ktorom by sa hľadali cesty vývoja spoločnosti. Líšia sa väčšinou iba spomienkami na ideovú orientáciu, politickými symbolmi a manažérskou schopnosťou.
Volič si nemôže vyberať z ucelených premyslených a podložených variantov, lebo také nejestvujú. Rozhoduje sa iba medzi pomerne úspešnými a živoriacimi hierarchizovanými záujmovými skupinami. Tento stav nezmenia ani občianske združenia, ktoré sa často budujú iba zhora na popud vplyvnej inštitúcie či osoby. Ale to už je na míle vzdialené od demokracie.
Aj preto od prelomu tisícročí mnohí zatiaľ málo vypočutí autori píšu o negatívnej zmene – postdemokracii. V spoločnosti pretrvávajú demokratické tradície, inštitúcie, ústava a zákony, ku ktorým sa stále hlási väčšina obyvateľstva. Iba samotná demokracia sa akosi vyparuje…
Značná časť občanov rezignuje. Ostatní sa obracajú inam. Analýzy signalizujú celoeurópsky trend príklonu k populistickým zoskupeniam či k postavám, ktoré sa niekde reálne, inde zdanlivo odpútali od unavených politických subjektov alebo náhle samy vstúpili do politiky.
Tak je to u našich západných susedov, aj mimo strednej Európy. Tu sa prejavuje model správania človeka zafixovaný v podvedomí ľudstva od nepamäti. Ak sa ocitneme v problémoch, neradi sa kriticky zamýšľame sami nad sebou, vlastnými omylmi a pasivitou. Radi čakáme na zázrak, že nás niekto z boľačiek vyslobodí.
Zavedenie priamej voľby prezidenta SR patrí k zriedkavým zákonodarným zmenám (ak nie je jediná), ktoré sa udiali na silný tlak občanov. Ale tí si svoju vybojovanú možnosť prestali vážiť. Chyba však nie je iba v zaspatej občianskej spoločnosti, no v ponuke.
Počas soboty prišlo k volebným schránkam 43 percent registrovaných voličov. Z nich len 37 percent odovzdalo hlas kandidátom, ktorí získali oficiálnu podporu politických strán. Iste, prezidentské voľby majú iný charakter ako parlamentné, volič nebýva rovnako motivovaný.
Paradoxne sa teraz rozhodovali nielen o prezidentovi, no aj o premiérovi. Teda nie sú namieste zjednodušené porovnávania a unáhlené závery. Volebné výsledky však neklamú. Alarmujúcim číslam sa zodpovední nemôžu vyhnúť, nech sa pred televíznymi kamerami akokoľvek vyhovárajú. Ľudová platforma sa ukázala ako fikcia a zázemie Smeru ako veľmi vrtkavé.
Rozhodujúca chvíľa pre slovenskú politiku sa neudeje o desať dní, ani v májových eurovoľbách, ale o dva roky, keď sa vymení osadenstvo Národnej rady. Pravé spektrum sa vráti do hry iba po zásadných personálnych a organizačných zmenách. Aj pred ľavicou stojí potreba prinajmenšom zmeniť volebný štáb a asistentov. No to zďaleka nestačí.
Pokiaľ politickí hráči nezbrzdia postdemokratický trend, čaká nás veľa prekvapení.