Nechcená štafáž
V doterajších voľbách do Európskeho parlamentu vytvorilo Slovensko o sebe neutešený obraz, malo v rámci únie najnižšiu účasť voličov. Zrejme k tomu pribudne ďalšia rarita, pokiaľ ide o počet politických strán a hnutí, ktoré sa budú uchádzať o dôveru občanov. Zatiaľ ich je 29! Dvakrát toľko ako pred piatimi rokmi. Pritom na našu krajinu pripadá iba 13 mandátov.
Keby platilo, že čím viac strán, tým väčšia demokracia v štáte, tak by sme mohli byť na to hrdí. Ale nie je to tak. Viac to svedčí o roztrieštenosti politickej scény, o neschopnosti spájať názorovo blízke prúdy do väčších celkov, s výnimkou umiernenej ľavice. V zozname kandidátok je podľa názvov päť strán kresťanských, ešte viac národných a ľudových, podobne sú na tom konzervatívci. Osobitnou kapitolou sú pomenovania hraničiace s recesiou.
Uhradiť volebnú kauciu 1 659 eur nespôsobuje niektorým dobrodruhom problém. Tak isto ako nebol problém pre piatich občianskych kandidátov na prezidenta zohnať po desaťtisíc podpisov, hoci ani zďaleka ich toľko ľudí v prvom kole nevolilo. V diskusiách boli čajoví, miestami trápni. Ukázalo sa, že v skutočnosti za nimi nik nestojí. Podobná situácia sa zopakuje pri eurovoľbách. Takáto nechcená štafáž politickú kultúru na Slovensku nedvíha, skôr naopak.
Keď sa budú zosúlaďovať volebné zákony, malo by sa na to myslieť. Povinné psychologické testy pre kandidátov by z ľudskoprávneho hľadiska sotva prešli. Zvyšovanie kaucie by asi tiež neprinieslo efekt. Skôr ide o to, aby strany, ktoré chcú kandidovať na celoštátnej úrovni, spĺňali viaceré kritériá. Napríklad členskú základňu a aktivity v určitom počte okresov či krajov. Najdôležitejšie je však to, aby tí, čo vstupujú do politiky, mali zmysel pre realitu a zodpovednosť