Nová daň, zo slnka
Od prepuknutia finančnej krízy v roku 2008 ide väčšina ekonomík Európskej únie dolu z kopca.
Čoraz viac zadlžené krajiny sa trápia najmä s nezamestnanosťou a rastom verejných dlhov. Pritom hľadajú peniaze na konsolidáciu, kde sa len dá. Priemerný dlh štátov eurozóny sa vyšplhal bezmála na 90 percent ich hrubého domáceho produktu a o začatí splácania dlhov z úst politikov nikde nepočuť.
Jedinou výnimkou je Nemecko, ktoré má vážne ambície, že v roku 2015 (prvýkrát od roku 1969) dokáže hospodáriť s vyrovnaným rozpočtom. Spoliehať sa na vyšší výber dane z pridanej hodnoty pri predaji potravín Nemecko na rozdiel od Slovenska nemôže, pretože sadzba, ktorou sú zaťažené, predstavuje iba sedem percent.
Jedno z netradičných opatrení na zmiernenie rozpočtovej diery napadlo pri zostavovaní konsolidačného balíčka rakúskym „financmajstrom“. Ich nápad spočíva v zavedení dane z elektrickej energie vyrobenej solárnymi zariadeniami, použitej na vlastnú spotrebu. Množstvo solárnych panelov, ktoré sa nachádzajú na čoraz väčšom počte rodinných domov, ale aj garáží či kôlní na drevo môžeme vidieť nielen v tejto alpskej krajine, ale trebárs aj v Nemecku.
Veľa domácností sa stalo miniatúrnymi elektrárňami, ktoré dodávajú elektrinu do verejnej siete, pričom v minulosti na vybudovanie zariadení z verejných prostriedkov čerpalo nemalé dotácie. Teraz sa karta obrátila, pretože štát chce zaviesť spätný chod, keď peniaze v podobe 1,5-centovej dane mieni vyberať z každej kilowatthodiny, ktorú domácnosť minula pre vlastnú spotrebu. Zámer odôvodňuje tým, že kto míňa vlastnú elektrinu, neplatí daň z pridanej hodnoty, čím ochudobňuje štátny rozpočet.
Pokiaľ sa zámer vyberať „dane zo slnka“ v boji proti pokračovaniu zadlžovania krajiny zdá kontroverzný, treba si to porovnať trebárs s poplatkami za parkovanie osobných áut pred nemocnicami na Slovensku. V posledných rokoch sa tieto praktiky rozmohli ako huby po daždi. Či v týchto prípadoch ide naozaj o dostupnosť zdravotnej starostlivosti, budú mať možnosť onedlho starostlivo zvážiť poslanci pri schvaľovaní nových legislatívnych zmien.
Nemecku sa v uplynulých rokoch podarilo šliapnuť na krk daňovým hriešnikom, ktorí si svoj nezdanený kapitál ukryli vo Švajčiarsku či Lichtenštajnsku. K spätnému prevodu nezdanených peňazí do Nemecka prispelo najmä odhalenie tajných účtov s peniazmi a cennými papiermi, ktorých zoznamy si „pribalili“ bývalí zamestnanci dotknutých peňažných ústavov pri prepustení z pracovného pomeru.
Zo začiatku v Berlíne váhali, či majú ponuky na odkúpenie ukradnutých dát na CD nosičoch odmietnuť, alebo nie. Nakoniec rozhodol pragmatický pohľad a odcudzené údaje finančná správa zakúpila, hoci išlo o zjavné porušenie bankového tajomstva. To však v Nemecku už dávnejšie nepožíva takú dôveru ako v Rakúsku, Lichtenštajnsku, Andorre alebo Švajčiarsku. Dôvod? Údaje o bankových účtoch a stave na nich sú prístupné Spolkovej finančnej službe, ktorej tím analytikov vyhodnocuje nielen podozrivé operácie, ale aj klientov. Tých následne poctia kontrolou finančné úrady, ktoré sa zaujímajú o to, akým spôsobom nadobudli peniaze na svojich účtoch.
Daňové raje však v posledných rokoch postupne vysychajú, pretože sa do pozornosti záujmu na európskej úrovni už dostávajú aj nadácie, rozličné zverenecké fondy a iné právnické osoby, ktoré sa zakladajú predovšetkým na vyhýbanie sa plateniu daní. Rok 2015 ukáže, či Nemecko bude prvou lastovičkou v únii, ktorá preukáže, že krajiny nemusia žiť iba na dlh.