Nabudúce, pán veľvyslanec
V záhrade Bieleho domu v máji 1998 podpísal prezident Bill Clinton zákon o rozšírení Severoatlantickej aliancie o tri postkomunistické krajiny.
Vo Washingtone vtedy okolo stola na tribúne stáli veľvyslanci Českej republiky, Maďarska a Poľska. Po podpise a vzájomnej gratulácii zostúpil prezident Spojených štátov medzi hostí. Podal mi ruku, povzbudivo sa usmial a povedal: „Next time, ambassador!“ (Nabudúce, pán veľvyslanec). Pevne verím tiež, že nabudúce a dopredu ďakujem, odvetil som.
Bývalý prezidentský poradca pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski si myslel, že rok 1994 by sa mal zopakovať čo najskôr. V tom roku totiž Slovensko oficiálne zaradili spolu s ďalšími krajinami visegrádskej štvorky medzi kandidátov na členstvo v aliancii zákonom známym ako Brown-Simon NATO Participation Act.
Stalo sa tak v krátkom období vlády Jozefa Moravčíka, ktorá v marci 1994 vystriedala kabinet premiéra Vladimíra Mečiara. Vytvorila podmienky na úspešnejšie plnenie kodanských a ďalších politických a bezpečnostných kritérií na členstvo v aliancii, ako boli v prvom roku po vzniku Slovenskej republiky.
Po regionálnej konferencii prezidenta Billa Clintona s predstaviteľmi krajín V4 v Prahe v januári 1994 a po nasledujúcom summite Severoatlantickej aliancie v Bruseli bolo zrejmé, že NATO sa bude rozširovať. Akurát sa len nehovorilo o termíne.
Zaradenie Slovenskej republiky do americkej legislatívy medzi kandidátov na členstvo v aliancii však nebolo automatickým dôsledkom pádu Mečiarovej vlády. Predchádzal mu intenzívny politický tlak senátora republikána Hanka Browna a jeho kolegu demokrata Paula Simona.
V spolupráci s ďalšími legislatívcami opakovane predkladali v americkom Senáte, celkom päťkrát, návrh zákona o rozšírení NATO. Slovensko zaradili až do posledného pokusu. Bol to výsledok intenzívnej politickej aktivity prezidenta Michala Kováča, Moravčíkovho kabinetu, najmä šéfa diplomacie Eduarda Kukana a nášho veľvyslanectva vo Washingtone, ktorú podporovali aj viaceré organizácie amerických Slovákov.
Prezident Clinton napokon návrh zákona podpísal 2. novembra 1994. Senátor Brown ocenil našu spoluprácu osobným listom veľvyslancovi citovaným Tlačovou agentúrou SR z 24. novembra toho istého roku: „Ďakujem Vám veľmi za podporu a usilovnú snahu uzákoniť rozširovanie NATO. Vašu trpezlivosť a podporu, a to aj v období, keď sme so Slovenskom ešte nerátali v návrhu zákona, si vysoko cením. Prijatie zákona o súčinnosti s alianciou znamená významný posun v zahraničnej politike Spojených štátov voči strednej Európe.“
Po porážke Moravčíkovej koalície v parlamentných voľbách na jeseň 1994 a nástupe tretej Mečiarovej vlády zaujali USA voči Slovensku takmer dvojročné vyčkávacie stanovisko a z ďalšieho legislatívneho procesu rozširovania aliancie nás vyňali v roku 1996. Opätovne pre neplnenie vyžadovaných kritérií.
V roku 1998 nastúpila prvá koaličná vláda Mikuláša Dzurindu a po voľbách v roku 2002 druhá, ktorá doviedla Slovensko v roku 2004 do NATO aj do Európskej únie. Nemalo by sa však zabudnúť, že už v roku 1994 postavila Slovenskú republiku na prah členstva v aliancii vláda Jozefa Moravčíka a rodiaca sa slovenská diplomacia. Spomínaný proces však zastavili nezmyselne unáhlené predčasné voľby a následný pád Moravčíkovho kabinetu. Napriek tomu patrí do histórie prvého kola rozširovania Severoatlantickej aliancie v postkomunistickej strednej Európe.