Nepremárnime šancu
Vraj nechceme, aby sa na nás v Európe pozerali cez prsty? A čo takto najprv skúsiť nepozerať sa cez prsty na Európu? Jednoduchý a stáročia známy recept: Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe.
Je toho viac, čo by sme vzhľadom na Európu, alebo presnejšie, na Európsku úniu, mohli začať robiť od seba. Napríklad ak nechceme byť v Európe za tĺkov, ktorým nik nerozumie, mohli by sme sa usilovať porozumieť aj my Európe. Povedzme v tom, ako funguje.
Možno by sme zistili, že celá tá povestná „bruselská megabyrokracia“ je v skutočnosti aparát, ktorého výkonnosť je v pomere k tomu, čo vlastne riadi či koordinuje (bavíme sa o 28 štátoch so zhruba 500 miliónmi obyvateľov), na svetelné roky vzdialená od našich domácich pomerov.
Určite je namieste baviť sa o ešte väčšej efektívnosti, modernizácii európskej administratívy a tak ďalej. Napokon, kedy a kde nie je baviť sa o takýchto veciach namieste? Len si prepánajána nenamýšľajme, že tá modernizácia a vyššia efektívnosť administratívy čaká akurát na recepty od nás, od obyvateľov Klientelistanu, v ktorom sa pred dvoma rokmi zrútila ešte aj daňová správa.
Nenamýšľajme si, že zefektívnenie nejakej administratívy je to isté ako jej osekanie. Nie je to to isté. To, že my sme ešte stále ochotní načúvať mudrákom, ktorí roky „reformujú“ náš štát pomocou dláta a sekery – a to aj potom, čo už u nás pomaly nič normálne nefunguje a nič občanom neslúži – ešte nie je nijaký dôvod myslieť si, že takýmto mudrákom by mala načúvať celá Európa. A už vôbec nie veriť, že potom „bude lepšie“.
Keď nechceme, aby si niekto myslel, že sa prvý príbor na Slovensku objavil v roku 1976, prestaňme ľapotať o juvenilnej justícii a satanistickej Európe. Keď podobné idiotstvá prichádzajú v podobe „zaručených správ“ z ruských a ukrajinských zdrojov, aspoň je za tým úmysel propagandy. U nás je za tým čisté masové hlúpnutie a ani nejaká nemecká nešťastnica, burcujúca proti sexuálnej výchove, to nezachráni. Mnohí naši domáci pánbožkári majú s európskymi kresťanskými demokratmi spoločného asi toľko ako albín s Albáncom.
Skrátka a dobre, keď nechceme, aby na nás naši susedia a priatelia po celej Európe posielali ten najotrasnejší výkvet zo svojich politických luhov a hájov, nerobme to ani my im. Keď nás oblieva pohoršenie a stud pri každom nespravodlivom odsudku na našu adresu, neposielajme do európskych orgánov našincov, ktorí sú schopní rovnako paušálne a nespravodlivo hovoriť o iných národoch.
Pointa je zrejmá: my svojich zástupcov v eurovoľbách neposielame iba nejakým „im“. Posielame ich aj sami sebe. Od ľudí, ktorých v sobotu zvolíme, bude závisieť nielen to, ako sa budú iní pozerať na nás. Závisieť od nich bude najmä to, čím Slovensko prispeje do diskusie o ďalšej Európe. Ak prispeje iba svojím nezáujmom, v dôsledku ktorého sa za nás do Európskeho parlamentu dostanú ľudia, ktorým by sme doma v Národnej rade nedali ani leštiť kľučky, bude to premárnená šanca.