Netrestať samých seba
Holandské povolebné prieskumy hlásia prvé tohtoročné eurovolebné prekvapenie.
Pravicoví populisti Geerta Wildersa, naháňajúci hlasy na protiimigračnej a xenofóbnej rétorike, zdá sa, celkom prepadli oproti očakávaniam. Prekvapenie by to bolo o to väčšie vzhľadom na fakt, že k urnám prišlo podľa odhadov menej ako štyridsať percent Holanďanov. Práve štyridsaťpercentná účasť voličov sa pritom často považuje za rizikovú hranicu, pod ktorou sa už začína črtať nebezpečenstvo, že ten-ktorý členský štát budú v Európskom parlamente vo zvýšenej miere zastupovať rozliční extrémisti či okrajové politické skupiny.
Holandský paradox však môže byť iba zdanlivý. Holanďania možno nízkou volebnou účasťou ukázali svoju únavu z tradičnej európskej politiky a možno i protest proti ekonomickému poklesu krajiny. Ich sklamanie však nevyústilo do iracionálnej voľby extrému. Inými slovami, to, že sú ľudia azda i právom nahnevaní, ešte neznamená, že musia potrestať samých seba nejakou hlúpou voľbou.
Na Slovensku v súčasnosti kulminuje vlna sklamania z politiky tradičných ponovembrových elít (aspoň dúfajme, že kulminuje a že to nemôže byť už oveľa horšie). Toto sklamanie sa potom medzi voličmi, pochopiteľne, prenáša i na Európsku úniu, pretože s našou integráciou sú spájané predovšetkým práve tie elity.
Lenže ak by aj bol náš hnev na domácu politickú scénu oprávnený, prenášať ho na Európsku úniu by v takomto prípade bolo čistým nezmyslom. Ak jestvuje niečo, čomu môžeme vďačiť za to, že naše politické strany nie sú ešte skorumpovanejšie, že si ešte nerozparcelovali Slovensko celkom do poslednej skrutky, že neprijímajú zákony absolútne podľa ľubovôle… je to jedine Európska únia a naše členstvo v nej.
Brusel nie je naším nepriateľom, ale, presne naopak, naším spojencom v úsilí kultivovať a civilizovať našu politiku. Nie je náhodou, že najtvrdšie reči proti Európskej únii mávajú obyčajne tí najväčší politickí chrapúni. Vedia dobre, že ich politika a spôsoby do Európy nepatria.
Štyridsaťpercentná účasť voličov vo voľbách do Európskeho parlamentu sa pre nás momentálne zdá nedosiahnuteľnou métou. To však ešte neznamená, že treba celkom rezignovať a prenechať voľby agilným hlupákom. Buďte si istí, že zatiaľ čo vy budete márniť čas svojimi sofistikovanými úvahami na tému, či sa oplatí ísť voliť, oni sa jednoducho zdvihnú a pôjdu. A bez premýšľania zvolia niekoho, koho by ste si za svojho reprezentanta neželali ani omylom.
Bolo by naozaj dobré poučiť sa od Holanďanov (ak sú ich povolebné odhady správne) a netrestať samých seba za to, že máme akurát teraz „pifku“ na tradičné politické strany a smery. Ak nepôjdeme voliť, Európska únia sa pre nás preto nestane lepšou. A lepšou sa pre nás preto nestane ani naša domáca politika. Skôr naopak. Správne je preto ísť voliť a voliť tak, aby sme si vyberali svojich zástupcov, nie nejakých maskotov svojej bezradnosti.