Slová a myseľ
Známy lingvista a komentátor americkej politiky Noam Chomsky tento týždeň v rámci svojej prednášky v Česku okrem iného povedal, že utrpenie východoeurópskych disidentov za studenej vojny nebolo výnimočné, pretože v tom istom čase trpeli státisíce ľudí pod nedemokratickými režimami na oboch stranách rozdeleného sveta.
Ak by bol chcel Chomsky týmito výrokmi doložiť svoje názory na to, ako hlúpo funguje svet médií a propagandy, nemohol si vybrať lepšie.
Český mediálny mainstream ihneď spustil zborové pobúrené „Fuj!“ nad americkým luxusom rozmaznaným opovážlivcom, ktorý si dovolí tvrdiť, že disidenti za Husáka mali vlastne skvelý život. Z opačnej strany im na sociálnych sieťach „oponujú“, ale v skutočnosti drukujú nešťastníci, podľa ktorých to bolo presne tak: disidenti boli vlastne Západom vydržiavaní prominenti, ktorí sa nemali na čo sťažovať…
Hlúposť sa prebíja hlúposťou a slová si žijú svoj vlastný život. Čo na tom, čo vlastne Chomsky hovorí a čo nehovorí? Čo na tom, že na inom mieste napríklad menovite ocenil statočnosť a odvahu Václava Havla?
Pre jedných hlupákov je to, čo Chomsky nepovedal, dôkazom, že ak niekto kritizuje zahraničnú politiku Spojených štátov, je to určite nemorálny idiot, ktorého netreba brať vážne. Pre iných hlupákov je to, čo nepovedal, dôkazom, že ak niekto kritizuje zahraničnú politiku USA, určite tým dáva za pravdu ich nenávisti a strachu zo Západu.
Je to mimoriadne poučná historka. Nielen slová, ktoré sami hovoríme, ale aj náš vzťah k slovám, ktoré (ne)hovoria iní, prezrádza o našej mysli často viac, ako sme ochotní priznať nahlas.