Polonského odtiene
Toť na Veľkú noc sme mali v našom modranskom Kostole svätého Štefana veľkú slávu. Posväcovali sme oltárny obraz Vzkriesenie, ktorý namaľoval Tomáš Polonský.
Maliara Polonského nám Modranom, čo máme radi výtvarné umenie, predstavovať netreba, a hádam ani širšej verejnosti nielen z našich modranských okršlekov. Takmer desať rokov ubehlo od jeho poslednej výstavy v Múzeu Ľudovíta Štúra. Mala som česť ju otvárať a spomínam si, že ma vtedy fascinovalo Tomášovo očarenie modranským chotárom, vinohradmi.
Ako odznelo na vernisáži, odvtedy sa „vyzbrojil troma dcérami a presťahoval sa do svojho vlastného sochárskeho diela na Kalinčiakovej ulici“. My Tomášovi kamaráti, čo vieme, ako svoj dom staval a koľko času mu venoval, si môžeme smelo povedať, že aj ten dom je akýmsi umeleckým dielom. Aj keď sa neocitol vo výstavných priestoroch bývalého Múzea Ľudovíta Štúra na Štúrovej ulici, pevne stojí na Kalinčiačke.
Vernisáž bola v piatok. So všetkým, čo k dobrej vernisáži patrí. Oslava umenia, farieb, nádherné kytice, výborné fialovské víno, pagáče a iné dobroty, inokedy uzavreté historické nádvorie so studňou a aj počet zúčastnených – to všetko vo mne evokovalo akýsi radostný modranský juniáles.
Podobne ako vážne berie Tomáš všetko, čoho sa chytí, zobral vážne aj vernisáž. Mala som pocit, že sme na svadbe a čosi radostné a voňavé sa vznášalo v ovzduší.
Tomáš je tradicionalista. Podobne starosvetsky ako chodieva s celou svojou rodinou do kostola, chodieva deň čo deň maľovať do plenéru. Má to tam preskalované, prekrížomkrážované, má tam svoje miesta.
Raz mi rozprával, ako sa ho jedna babka vo vinohrade, kde maľoval, opýtala, či môže prebehnúť. Vraj aby mu nevbehla do záberu. Z tých obrázkov som mala dojem, že ide o akúsi mozaiku, jeden jediný záber, a že mu to do toho „záberu“ okrem tej babky vbehlo naozaj všeličo.
Všimla som si, že za desať rokov prešiel Tomáš kusisko cesty, teraz nemám na mysli kilometre, ktoré nachodil so stojanom na pleciach, lebo určite by sa dali spočítať aj tie. Je odvážnejší, pravdivejší, drzejší, uvzatejší, aj v súvislosti so zobrazenými útržkami krajiny, aj v súvislosti s farbami. Je tam toľko odtieňov divokej zelenej srdnato nanesenej na plátna, toľko vinohradov, hrúd a kameňov, svetla, až sa človeku, ktorý vychádza z výstavných priestorov, zdá, že bol na prechádzke a že výtvarné, aj Tomášovo, umenie participuje na stvorení sveta, dotvára ho, opekňuje, a pritom tvorí svoj vlastný tomášovský chotár.
Opäť zacitujem z úvodných slov, ktoré odzneli na vernisáži (rečnil Marek Mihalkovič): "Za jeho zápasom s klasickým dedičstvom na poli modranskej vinice a dedovizne vidím – okrem toho očividného, kompozície a farebnosti – tuším jeho šém, guľôčku, v ktorej prebieha atómová štiepna reakcia Tomáša Polonského. Tá je kdesi schovaná pod niektorým z tých stromov ako dieťatko Jezuliatko v jaskyni…