Vitajte v Absurdistane!
V diskusii o tom, či by mali byť súkromné a cirkevné školy financované rovnako ako verejné, na seba narážajú dva princípy: jedni zdôrazňujú rovnosť občanov v ich právach i povinnostiach, druhí vnímajú financovanie verejných škôl ako právo detí na vzdelanie nezaťažené majetkovým cenzom.
Z Ústavy SR vyplýva povinnosť zabezpečiť bezplatný prístup k základnému a strednému vzdelávaniu pre všetkých občanov bez rozdielu. A štát to aj robí, keď si túto službu objednáva od samospráv.
Túto situáciu je možné prirovnať k financovaniu verejnej dopravy. Mesto si od dopravného podniku objedná túto službu a dotuje ju. Ten, kto ju nechce využiť, môže cestovať vo svojom vlastnom aute. Lenže tak, ako by nikomu ani nenapadlo pýtať dotáciu na amortizáciu auta či kúpu benzínu, nemal by žiadať peniaze na súkromnú školu.
Rozhodnutie Ústavného súdu, že cirkevné a súkromné materské školy ani umelecké školy či školské kluby nie sú diskriminované, aj keď dostávajú len 88 percent z normatívu verejných škôl, v podstate legitimizuje diferencovaný prístup k rôznym typom škôl.
Aj keď zriaďovateľom súkromných škôl sa tento verdikt iste nebude páčiť, bol predvídateľný. V Spojených štátoch by asi ani nikomu nenapadlo žiadať od štátu peniaze na financovanie súkromnej alebo cirkevnej školy a v západnej Európe je úplne bežné, že tento typ škôl dostáva len zhruba dve tretiny či tri štvrtiny z normatívu verejných.
Výnimkou je teda skôr stav, ktorý doteraz pretrváva u nás. Keby sme nemali podpísanú Vatikánsku zmluvu, tak by sa všetko hore uvedené vzťahovalo aj na cirkevné školy. Takto nad nimi drží ochrannú ruku zmluva, nadradená našej legislatíve, ktorú nemožno vypovedať. Vitajte v Absurdistane!