Miznúca história
Kablovka, Gumonka, Cvernovka či tabaková továreň na Mýtnej ulici.
Výpočet priemyselných pamiatok, ktoré v Bratislave zmizli v uplynulých rokoch, je, žiaľ, dlhý a stále sa rozrastá. Chýbajúca kontinuita v politickom a spoločenskom živote sa podpísala aj pod prístup k pamiatkam. Ich záchrana však nie je o nejakom sentimente, ide o našu historickú pamäť.
Každý objekt má vlastný príbeh, a preto hodnotné budovy treba zachovať a dať im nové využitie. Mali by sme to robiť už len preto, lebo tvár hlavného a v podstate všetkých slovenských miest za minulého režimu poznačil necitlivý prístup budovateľov svetlejších zajtrajškov. Ich pokračovateľmi sa stali viacerí developeri, ktorí vinou nečinnosti kompetentných orgánov likvidujú cennú industriálnu architektúru z prelomu 19. a 20. storočia.
Najnovší prípad týkajúci sa pivovaru Stein, keď z pôvodne štyroch pamiatkovo chránených objektov zostal šmahom ruky ministerského úradníka iba jeden, ilustruje, ako to u nás chodí. Navyše, ak sa nedodrží džentlmenský prísľub investora, tak sa z ležiackej pivnice, ktorej vznik sa datuje do roku 1896, stanú podzemné garáže… Minulosť pivovaru nám tak bude pripomínať iba budova spilky (1944), v ktorej kvasilo pivo.
S likvidáciou každého objektu sa stráca aj kus našej pamäti. V krajinách na západ od nás sa preto hodnotnej technickej architektúre usilujú vdýchnuť nový život. Konverzia industiálu na verejné budovy je tam úplne bežná. Vo Viedni tak majú Gasometer, v Berlíne Kulturbrauerei (bývalý pivovar je dnes stánkom kultúry). A čo my? Budeme svojim deťom ukazovať priemyselnú architektúru iba v knihách?