Game is tuším over
Dnes som bola u doktorky s dcérkou. Naložili sme ju do auta, dievčatko malo horúčku, plakalo, bálo sa injekcie. Objednali sme sa. Pripravila som si desaťeurovku, budeme platiť. Syn zatiaľ skočí do obchodu, keď sa vrátime, uvarím obed pre maródku.
V detskej ambulancii je akože pekne. Detské knižky, hračky, na stenách veselé obrázky, plagáty s obrázkami detí, návody, ako si odstriekať mlieko, kedy a proti čomu očkovať, reklamy na vitamíny, zubné pasty.
Čakáreň bola plná detí a ich starostlivých rodičov. Postavila som sa pred dvere ambulancie, keď vyjde sestrička a zavolá ma, vojdem hneď dnu.
Všetci mobilujú, tabletujú, telefonujú, esemeskujú ostošesť. Deti aj ich rodičia, piky-klinky–cinky, bliká a vrngá to tu ako v nejakom výpočtovom stredisku. Rodičia volajú svojim polovičkám doma alebo v práci a podávajú informácie o stave v čakárni, počte ľudí, ktorí ich predbehli, medzitým „štelujú“ jednou rukou hry na mobiloch svojim deťom, navigujú ich, tuto a takto, jedna mamička dokonca predčasne ukončí hovor so slovami, musím končiť game over už trecíkrát. Pri výslovnosti game over sa drží slovenského pravidla čítaj ako vieš, teda napísané.
Aj celkom malé detičky majú svoje detské mobilčeky a akože telefonujú, stláčajú gombíčky, mobilčeky spievajú a vyhrávajú. Ale múdre sú tie deti, vedia, že ich farebné mobily sú iba akože, driapu sa po mamách a dožadujú sa tých pravých, naozajstných. Tatkovia čítajú noviny na tabletoch, len taký lupot v tej detskej čakárni, nik nekašle, nemá čas, nik neplače a nebojí sa injekcie ako kedysi, zabudol, všetci žijú akýsi alternatívny život, mágajú a mágajú svoje elektronické hračky a zanechávajú svoje stopy ako psi na internete, hľadajú vlastné stopy, čakajú, či niekto na nich zabreše, alebo už zabrechal…
Najživotaschopnejší je istý Ondrejko, ktorý si chce pozerať tatove fotografie v maminom mobile. Pozrie zo tri a mobil šmarí o zem. Mama povie nono, akože skryje mobil, Ondrejko sa rozreve, má nádchu, upchá sa mu nos, nevie sa nadýchnuť, mama mu ponúka vreckovku s tým, že keď sa vysiaka, budú pozerať fotografie. Ondrejko siaka do vreckovky, dostáva mobil a pozrie sa na tatuška. O chvíľu je mobil opäť na zemi. Situácia sa opakuje. A znova a znova. Na zemi skončí aj „hračkársky mobil“.
Iný chlapec kutre v škatuli s hračkami, vytiahne oranžový mobil a vyhodí plastové kladivo. Kladivo píska, je z gumy. Oboch chlapcov zaujalo. Ondrejko ho vytrhne chlapčekovi z rúk a tresne mu ním po hlave. Kladovo zapíska. Chlapček sa rozplače, ale mama mu požičia tablet. Ondrejko švacne po stene, kladivo zapíska. Ondrejko capne esemeskujúcej školáčke, tá sa usmeje, kladivo zapíska. A tak všetci mobilujú, Ondrejko nás bije hlava-nehlava, dvere sa otvárajú, sestrička vyslovuje moje meno a vkráčame do ambulancie. Ondrejkova mama sa hnevá, znova ju niekto predbehol.
Neplatiaci maródi čakajú, platiacich volá sestrička.
Vyjdeme s recepismi z ordinácie, tí čo zdvihnú zrak od displejov, sa na mňa znechutene pozerajú. Kedysi som čítala rozprávku o priadke, ktorá mala z pradenia obrovskú jednu ruku. Ktovie, či aj naše ruky nezdegenerujú zo stláčania gombíkov? Lebo v hlavách to už očividne v poriadku nemáme. Game is tuším over.