Bezpečnosť alebo alibi
Čo všetko by bolo muselo byť inak, aby sa minulotýždňové teroristické útoky v Paríži páchateľom nepodarili?
Je obdivuhodné, koľko toho odrazu o útočníkoch vieme. Sotva boli na úteku a my sme už vedeli, s ktorými islamistickými radikálmi sa stretávali, vedeli sme, že sa poznali navzájom, vedeli sme všeličo o ich zázemí. Ako je teda možné, že sa im útoky podarili tak ľahko?
Prichádzame na rázcestie. Môžeme si povedať, že sa nedá ku každému mladému radikalizujúcemu sa nespokojencovi v Európe postaviť policajta. Že je neprípustné vyhostiť z Európy niekoho iba preto, že sa stretol napríklad s nejakým imámom, ktorý je známy svojou nenávisťou k Západu. Že je nemožné preventívne sledovať elektronickú či fyzickú komunikáciu týchto ľudí dvadsaťštyri hodín denne.
Nezabúdajme pritom, že hovoríme o mladých obyvateľoch Francúzska. Nie o cudzincoch, ktorí by ilegálne prišli do Európy z niektorej z rizikových oblastí a s pravdepodobným cieľom zaútočiť. V takom prípade by boli bezpečnostné opatrenia, o ktorých európski lídri v týchto dňoch uvažujú, krokom do prázdna.
Ak nie je možné nič urobiť s ľuďmi, o ktorých je polícii vopred známe, že sa pohybujú na nebezpečne tenkom ľade, potom sprísnenie celoplošnej kontroly nad životmi Európanov je len alibi pre politikov, ktorí ním chcú zakryť svoju bezradnosť.
Obnovenie kontrol na hraniciach štátov vo vnútri Schengenu vyzerá ako jeden z typických príkladov. Ak ide o to sledovať konkrétnych ľudí, bezpečnostné sily štátov v rámci Schengenu majú už dnes množstvo iných, lepších možností, ako nejaké plošné kontroly na vnútorných hraniciach.
Vraciame sa na spomenuté rázcestie. Hádam si niektorí európski ministri vnútra, ktorí v nedeľu začali diskutovať o sprísňovaní bezpečnosti v Európe, naozaj myslia, že útokom by sa dalo zabrániť. Ak je to tak, potom by bolo užitočné, keby takýto názor najprv nahlas vyargumentovali. Preto, aby sme mohli vyhodnotiť ich konkrétne návrhy riešenia.
Zatiaľ to totiž vyzerá iba tak, akoby sa parížska tragédia stala impulzom pre každého presadiť si to svoje: jedni chcú obnovené kontroly na hraniciach, druhí posilniť kontroly „niektorých cestujúcich na základe určitých kritérií“ a tak ďalej. Do hry sa pritom vracia stará známa dilema: „viac bezpečnosti verzus viac slobody“. Niektorí populisticky naladení lídri ju už nepokryte vypúšťajú do sveta.
O tejto dileme sa dá povedať akurát jedno: na 99 percent je falošná. Keď môžeme byť slobodní, a pritom v každej krajine pracuje polícia, niet dôvodu, aby to isté neplatilo pre Schengen ako celok. Ak tu niečo zlyháva, potom je to práve ten celok. Zlyháva tok a vyhodnocovanie informácií. Väčšina tých informácií pritom existuje už dnes; aj bez špicľovania či narúšania osobnej integrity Európanov.
Isté je zatiaľ len to, že ak bezpečnosť Schengenu nejaké zmeny naozaj potrebuje, potom nech nastanú čím skôr. Určite skôr než nejakému idiotovi napadne otvoriť niekde európske Guantánamo. Nemýľme sa; takých politikov je v Európe dosť a dosť, a každý teroristický čin je vodou na ich mlyn.