Tuniská čierna streda
Iskierka nádeje, ktorú pred necelými piatimi rokmi zažala arabská jar, napokon do tejto časti sveta nepriniesla vytúženú demokratizáciu.
Jedinou výnimkou bolo Tunisko, ktoré ostatným arabským krajinám ukázalo, že prostredníctvom demonštrácií je možné zbaviť sa diktátora, následne uskutočniť voľby a prijať demokratickú ústavu. Navyše, sekulárny režim, v ktorom po voľbách došlo k pokojnému odovzdaniu politickej moci – to je v týchto končinách niečo nevídané.
Akokoľvek bola demokracia v Tunisku krehká, krajina bola v mnohých aspektoch akousi oázou pokoja v rozbúrenom arabskom svete. Svedčí o tom aj fakt, že islamisti sa nedokázali presadiť doma, a tak odchádzali do Sýrie.
To všetko sú pravdepodobné dôvody, ktoré natoľko iritovali džihádistov, že sa rozhodli v múzeu Bárdú v Tunise vykonať svoj ohavný čin. Tŕňom v oku im bol západný charakter režimu a masaker mal preto za cieľ podkopať jeho krehké základy.
Islamisti možno na chvíľu zastrašia ľudí v regióne, lenže v konečnom dôsledku svojimi činmi proti sebe popudia jeden arabský národ za druhým. V súčasnosti je síce ťažko predstaviteľné, aby svoje sily v boji proti terorizmu spojili iránski šiiti a saudskoarabskí sunniti. Ak sa však proti tzv. Islamskému štátu dokázali spojiť takí úhlavní nepriatelia, akými sú Washington a Teherán, tak nie je vylúčené, že k takejto veľkej moslimskej aliancii proti IŠ raz dôjde a bude to v záujme všetkých.