Za Ferom Melišom
Sú také chvíle, keď zadrnčí telefón a zrazu si uvedomíte, že sa vám zo života stratil niekto, koho ste považovali za stálicu, za čosi také samozrejmé ako striedanie noci a dňa.
Asi také pocity sa nás mnohých zmocnili, keď sme sa dozvedeli správu, že nás František Meliš 9. apríla definitívne opustil.
Do redakcie Pravdy prišiel z Roľníckych novín v 80. rokoch ako ostrieľaný publicista. Agilne sa púšťal do káuz hospodárskej kriminality. Bol pečený-varený na Výbore ľudovej kontroly (čosi také ako Najvyšší kontrolný úrad). Vtedy síce išlo skôr o funkcionárov druhého rangu, no každý mal nejakého strýka či bratranca na „ÚV“, a tak to nebolo také jednoduché.
Bolo však jasné, že Meliš veci vždy doťahuje do konca a že všetky tvrdenia má do detailov podložené. Na druhej strane, ako vedúci vnútropolitického oddelenia bol veľký demokrat, pomohol a podržal mladších kolegov, keď bolo treba. Kamarát do pohody i do dažďa.
Narodil sa v deň, keď nacistické komandá vtrhli na české vysoké školy, a tak sme 17. novembra 1989 oslavovali jeho päťdesiatku. Kolega nám z Prahy občas telefonoval, čo sa tam deje, ale až na Národnú triedu sa nedostal. Takže vtedy sme netušili, že nás čaká nová éra v živote i v práci.
Fero nepatril medzi tých, čo sa rozutekali. Naopak, podieľal sa na kolektívnom úsilí premeniť Pravdu na nezávislý ľavicový denník. Spravodajsky pokrýval najmä vládu, no smelo chodieval aj do jamy levovej – na tlačovky VPN a potom HZDS. Niekoľkokrát ho odtiaľ verejne vyhodili, no vždy sa vrátil so svojím fúzatým úsmevom.
Keď prestúpil do denníka Práca a neskôr do Parlamentného kuriéra, jeho doménou sa stala Národná rada. V jej kuloároch strávil doslova niekoľko rokov. Bol akoby súčasťou jej inventára, veľmi pedantnou a kritickou. Takže sa niekedy pred rozzúrenými poslancami musel vydať aj na taktický ústup zadným schodišťom… Ešte vlani ako dôchodca písal komentáre a pripravoval rozhovory pre mesačník Euroreport plus.
V posledných rokoch sme sa stretávali v trolejbuse. Naše rozhovory boli rýchle a stručné, lebo sme na to mali iba tri-štyri zastávky. Obyčajne sme sa rozlúčili s tým, že niekedy spolu skočíme na jedno zdravotné. V tomto živote sme to už, Ferko, nestihli. Zachlaď mi, tam hore, jedno obľúbené pivko.