Plačeme si pod nos
… zomrel Peter Lipovský, muž Szidi Tobias. Okrem iného aj jej dvorný textár, scenárista, najmä však tato a manžel.
To, čo sa nám najviac páči na pesničkách, ktoré Szidi spieva, je jemnosť a láska, to krehké a nevypovedateľné, čo robí vzťah vzťahom a potom sa nám dostáva do myšlienok a vplieta do slov. Preto Peter vedel ušiť Szidi text na mieru podobne ako šaty, preto jej všetky „sedeli“ ako uliate, preto jej to tak pristalo vo voňavom filme Marhuľový ostrov. A preto tak krásne spievala: „Som len divá ruža z rebra môjho muža…“
… trebárs, že boli raz dvaja blázni, Szidi a Peter. Bývali si na marhuľovom ostrove, pili kávičku na verande, ráno im vyli kohúty a psiská kikiríkali. Dokonca navrhli ornamenty na kávové hrnčeky, sadili zeleninu a ovocie, nechávali orechy vtáčkom a ľudia z Bratislavy k nim chodievali na marhule. Peter písal pesničky a Szidi ich spievala. Ľudia ich radi počúvali, lebo nám všetkým chýba láska, a im sa plietla pod nohy ako pes, dostávala sa Petrovi medzi písmenká a Szidi kdesi do kuloárov hrdelných, niekde, kde to ľuďom spieva.
… alebo bol raz jeden Peter, čo robil vo vydavateľstve Slovart a mal na starosti reklamu. Keď ste mu napísali, to pracovné sa vždy odohralo nejako mimochodom, lebo ste si spolu začali písať o živote, o tom, ako to na svete chodí, alebo niekedy aj nie. O kvetoch, ktoré kreslí jeho žena Szidi, o synovi Jonášovi, a odrazu bolo jasné, že vaša knižka je v dobrých rukách. Všetko sa podarí a pôjde, ako má.
… alebo ako ste sa naposledy stretli v Pezinku v kaviarni Radnica na uvedení knižky a vôbec ste sa nestihli porozprávať, ale keď začal Marián Varga hrať, stretli sa vám oči, iba ste na seba mrkli a vedeli ste, že kolieska zapadli.
… ľudský život sa nedá vyrozprávať. Ten Petrov bol jemný a plný lásky, dobrej hudby, prírody a pekných knižiek.
… posledný album Szidi Tobias sa volá Jolanka. Dá sa počúvať do omrzenia, no neomrzí vás. Naopak, je taký nákazlivý, že si ho musíte podobne ako jej albumy Divý mak a Punto Fijo, na ktorých tiež nájdete Petrove texty, púšťať znovu a znovu. A vždy nájdete niečo, čo ste si doteraz dosť dobre nevšimli, čo ste nepočúvali dosť pozorne, alebo čo vám ušlo.
… väčšinu textov na albume Jolanka urobil Peter Lipovský. Jedna z najkrajších pesničiek sa volá Nech sa deje, čo sa deje, všetko zlé raz prejde. „Nech sa deje, čo sa deje, hlava sa mi krúti. Nejako to doklepeme, nie je prečo smútiť. Nech sa deje, čo sa deje, krivdy, jazvy, žiale, čert si po nás pozametá, zhasne svetlo v sále.“ Je prečo smútiť, aj zametať je skoro. Petrove texty boli básne a Szidi ich ako básne i spievala. Nebude chýbať iba jej a deťom a tým, čo ho milovali, ale aj nám všetkým, čo sme Petra poznali ako textára, čo sme s ním prišli do pracovného kontaktu.
Milý Peter, nech ti je slovenská zem vo Vozokanoch ľahká, bolo mi cťou…