Instantné pravdy
Nepripadali si politici a žurnalisti, ktorí ospevovali neregulované finančné trhy ako perpetuum mobile na výrobu peňazí, po vypuknutí najväčšej krízy našej generácie ako idioti? V drvivej väčšine ani náhodou. Jednoducho pokračovali v tom, čo im ide najlepšie: v papagájovaní vzorčekov a hesiel, ktorých pravdivosť si nedali ani tú najmenšiu námahu overiť.
Nech už sa história eurozóny a Grécka skončí, ako chce, tá paralelná história duševnej lenivosti sa bude najskôr opakovať. Nikto si nič neprizná, pôjde sa ďalej, akoby sa nechumelilo.
Politickým a mediálnym hitom v roku 2009 bola hlúposť, podľa ktorej krízu zapríčinilo práveže priveľa regulácie a priveľké miešanie sa štátov do ekonomiky. Otázku, kto sa miešal do podfukárov zo súkromných bánk a fondov, čo balili teplý vzduch zlých hypoték a úverov do balíčkov a tie potom vypúšťali na trhy ako „finančné produkty“, ponechávali fanúšikovia tohto hitu bez odpovede, ako zbytočnú impertinenciu.
Politickým a mediálnym hitom dneška je bájka o ozdravných úsporných opatreniach. Generácia polit-ekonómov, ktorí opakovane zlyhávajú pri skutočnom ozdravení hospodárstva krajín (teda takom, ktoré si nevyžaduje ľudské obete ako nejaký primitívny kult a trvá dlhšie než do prasknutia najbližšej bubliny), vychovala celú generáciu politikov a médií na svoj obraz. A možno platí aj vice versa.
Mnohí profesionálni politici svoju životnú energiu venovali šplhaniu sa po straníckych konároch a preto akosi nemali čas hlbšie premýšľať o tom, čo sa deje za oknami sekretariátu. Teraz šíria pyšné odsudky celých vedeckých odvetví, celých krajín a národov, ktoré si dovolia pochybovať o reálnej hodnote bonmotov prirovnávajúcich hospodárstvo štátu k vedeniu firmy či domácnosti. Mediálne primadony, ktoré by sa pocikali, keby u nich doma raz zazvonil exekútor, svoje rétorické schopnosti vrhajú do dokazovania, že najlepšou stratégiou je držať hubu a krok. Kto má skapať, nech skape, kto má skrachovať, nech skrachuje, kto má spadnúť do chudoby, z ktorej sa nevyhrabú ani jeho pravnuci, nech tam spadne.
Nič neotrasie instantnými pravdami. Ani „radikáli“ v podobe ekonómov Svetovej banky či MMF, ktorí vo svojich analýzach dôvodia, že takzvaný flexibilný pracovný trh je z hľadiska boja proti nezamestnanosti mýtus, že jednostranná úsporná politika vedie k prehĺbeniu krízy a podobne. Vo chvíli, keď tie spisy vezmú do ruky šéfstva týchto inštitúcií (a Európsku komisiu k nim prirátajme), však namiesto reality nastupuje politika.
Ak sa Grécko stane obeťou politiky, bude to naša politika práve tak, ako tá grécka. Lenže tak, ako to, či dokáže Syriza splniť svoje sľuby voličom, je vecou Grékov, našou vecou by malo byť, že Grécko posledných ôsmich rokov je príklad, že jedna fazóna ekonomickej politiky skrátka nemôže pasovať všetkým rovnako. Myslíte si, že o pár rokov, keď bude jasné, že Wolfgang Schäuble to skrátka zbabral, sa bude niekto z dnešných okydávačov Grécka cítiť ako idiot? Kdeže. Prídu nové bonmoty, nové instantné pravdy. A pôjde sa ďalej.