Komu nahrávajú?
Sotva sa skončilo rokovanie Európskej únie o pomoci utečencom pred útokmi a terorom (aj) zo strany fanatických islamistov, teror dal o sebe vedieť jediným spôsobom, akým to dokáže: nevyberavým vraždením. Šiitských veriacich moslimov v Kuvajte, britských turistov, ale aj miestnych zamestnancov hotelov v Tunisku, a zatiaľ nevedno koho vo Francúzsku.
Pre našu úvahu nie je také podstatné, či boli tieto útoky koordinované, alebo išlo len o zhodu okolností, vyvolanú azda aj tým, že išlo o piatok v mesiaci ramadán. Spoločné majú jedno. Vlastne nielen jedno, spoločné majú všetko podstatné.
Hoci o útoku vo Francúzsku nebolo možné s istotou hneď povedať, či nemal náhodou i nejaký osobný podtext (čo je v prípade ostatných útokov vylúčené), všetky tri útoky v Kuvajte, Tunisku aj pri Lyone spája zastrašujúci spôsob.
Absolútna krutosť útočníkov, ktorí ani v najmenšom netúžia o niečom vyjednávať, a ich demonštratívna ochota, až túžba zomrieť pri útoku – to sú hádam dva hlavné atribúty, ktoré ich odlišujú od akejkoľvek regulárnej armády či polície, a vlastne od akejkoľvek civilizácie, ktorá nie je priamo zasvätená smrti.
Podobné hordy oddávna dokázali po istý čas šíriť hrôzu a paniku, dnes im v tom navyše výdatne pomáha naša vlastná moderná technika. Behom niekoľkých minút sa všetci Európania zo správ dozvedeli nie o brutálnej vražde, ale o odrezanej hlave v Lyone, a o čosi neskôr si mohli všetci prezerať fotografie zavraždeného turistu ležiaceho v piesku pod slnečníkom. A, čo je celkom príšerné, možno ešte skôr, ako to niekto oznámil jeho rodine.
Také krvavé útoky na šiitskú menšinu v Kuvajte, akým bol ten piatkový, sme síce dosiaľ nezaznamenali, v susednej Saudskej Arábii však nie sú ničím novým, dokonca sa stupňujú. Pochopiteľne. Ide o to zatiahnuť lokálnu vojenskú veľmoc do konfrontácie so šiitským Iránom, o taký chaos v beztak chaotickom regióne, aký musí byť snom každého fanatika z ISIS.
Tunisko je zasa v ich očiach neprijateľný príklad krajiny, ktorá arabskú jar nielen ako prvá otvorila, ale vyšla z nej ako jediná bez väčšej úhony, s normálnymi demokratickými voľbami a základnými rámcami spolupráce umiernených sekulárnych a náboženských politických síl.
Už marcový útok na múzeum v hlavnom meste, pri ktorom zavraždili 22 ľudí, bol varovaním: ak sa z krajiny vyženú západní turisti, stabilné a relatívne prosperujúce Tunisko nevydrží.
Asi bude úplne zbytočné dumať, komu asi tak islamistické útoky najviac nahrávajú na európskej scéne. Samozrejme, že rasistom, xenofóbom a fanatikom. Všetkým, čo si môžu s ideológmi ISIS v podstate podať ruky. Všetkým, čo by ľudí utekajúcich pred tou hrôzou najradšej rovno obracali na hraniciach.
Ak nás však podobné útoky donútia, aby sme vo svojom strachu a paranoji ani len neuvažovali o tom, že by sme prispeli k zmene k lepšiemu za hranicami Európy či vo vnútri, potom nám hrozí, že sa staneme druhou stranou rovnakej mince.