Hľadanie cesty
Globálna kríza naučila európskych ekonomických analytikov aspoň jednu vec: sú spokojní aj s málom, pokiaľ ide o prognózy hospodárskeho rastu.
Spokojnosť s ekonomickým rastom v rozmedzí desatín percenta by však nemala odvádzať našu pozornosť od problémov, ktorým eurozóna a Európska únia vo všeobecnosti čelia.
Hrubý domáci produkt krajín platiacich eurom sa v druhom štvrťroku tohto roka zvýšil o 0,3 percenta. Ide o marginálne, ale predsa spomalenie rastu, pretože v prvom štvrťroku eurozóna rástla o 0,4 percenta. Rovnakú mieru rastu, teda o 0,4 percenta, nameral štatistický úrad Európskej únie Eurostat celej únii.
Nikoho nemôže prekvapiť, že medzi najrýchlejšie rastúcimi ekonomikami je Nemecko. Jeho hospodárstvo v druhom štvrťroku zvýšilo svoj výkon medziročne o 1,6 percenta. V tejto súvislosti potom neprekvapí ani to, že ku krajinám s najlepšími vyhliadkami patrí aj Slovensko, ktoré je od kondície nemeckej ekonomiky osudovo závislé. Náš hrubý domáci produkt v druhom štvrťroku narástol o 3,2 percenta oproti rovnakému obdobiu minulého roka. Slovenská ekonomika tak rástla rýchlejšie, ako predpokladali analytici, ktorí očakávali spomalenie na tri percentá.
Sú to dobré správy? Ale isteže sú. Otázka však znie, ako sa premietnu do reality. A tu nemáme na mysli sociálne balíčky, ale budúcnosť eurozóny.
Eurozóna zostáva naďalej oblasťou s veľmi nerovnomerným vývojom. Mnohé, aj veľké, ekonomiky dosahujú pomalší rast i v porovnaní s papierovo skromnými výsledkami Nemecka. Tieto štáty, napríklad Španielsko či Taliansko, majú však oproti Nemecku oveľa väčšie problémy s nezamestnanosťou a verejným dlhom.
Nezamestnanosť mladých ľudí v Španielsku stále atakuje hranicu 50 percent, v Taliansku je to nad 40 percent, v Portugalsku 32 percent a vo Francúzsku nie oveľa menej. Všetky tieto krajiny (najmä Španielsko a Taliansko) zároveň majú či mali problémy s verejným dlhom a potrebovali by dosiahnuť oveľa rýchlejší ekonomický rast, než iba menej ako o dve percentá, na to, aby mohli dlh znížiť zvýšením príjmov štátu (dane).
Tieto krajiny budú stále v ohrození spadnutia do režimu „úspornej politiky“, pretože iná cesta z krízy sa momentálne v eurozóne nepestuje. Politická scéna týchto štátov bude preto stále v pokušení exitu zo zóny spoločnej meny. V prípade Francúzska, kde sa od Marine Le Penovej očakáva skorý útok na Elyzejský palác, dokonca z Európskej únie.
Všeličo sa ešte donedávna zdalo prehnané či rovno nemožné. A predsa sme tomu čelili a čelíme. Kým sa eurozóna nevyrovná so svojou vnútornou nerovnováhou a kým nenájde demokratickú a solidárnu definitívnu cestu z krízy, dovtedy budú politické hrozby reálne. Grécky prípad ukázal, že hľadanie tejto cesty bude ešte chvíľu trvať.
My sa zatiaľ môžeme tešiť z dobrých výhľadov na najbližšie obdobie. A pozorne sledovať štatistiky nezamestnanosti a rastu reálnych miezd. Kedy sa konečne jedna z najrýchlejšie rastúcich ekonomík v rámci Európy – tá naša – adekvátne prejaví aj v týchto ukazovateľoch?