Dôvodov plná misa
Za ochotou pomôcť ľuďom, ktorí putujú z krajiny zničenej vojnou, sa neskrýva nič zložité. Len pohnutie. Pocit, ktorý pohýna k účasti, k organizovaniu materiálnej pomoci, deleniu sa o čas, finančné prostriedky alebo povzbudzujúce slovo.
Na sociálnych sieťach akoby väčšinu nitiek viedlo toto pohnutie: objavujú sa linky na zbierky, otvorené listy, životné príbehy utečencov.
Sú tam fotografie ľudí spiacich na zemi a kresby detí z budapeštianskej železničnej stanice, rozličné analýzy, porovnania výrokov maďarských, našich či rakúskych a nemeckých politikov a činov bežných ľudí. A tiež sklamanie a niekedy hnev od pľúc, že pohnutie k solidarite je na Slovensku menšinovou vecou. Aspoň podľa prieskumov verejnej mienky a vyjadrení politikov. Za ochotou pomôcť nie je nič zložité. A vari je niečo zložité v hlavách tých, ktorí cítia obavy a úzkosť pri záberoch na masy ľudí tlačiacich sa do preplnených vlakov či putujúcich po kraji diaľnice? Čím sa líšia tí, ktorí schvaľujú premiérov dôraz na ochranu obyvateľov Slovenska pred neznámym zlom, ktoré sa môže ukrývať v dojímavom rúchu trpiaceho utečenca, od tých, ktorí sa utečencom ponáhľajú pomáhať?
Poruke sú diagnózy ako xenofóbia, izolacionizmus a rasizmus. Po tieto dni ich počuť často a možno niekomu aj prinášajú pokoj ako upratané zásuvky. V spoločnosti však roztriedenie, oddelenie a zákopy nie sú mierotvorné.
Je čas na zákopy, ak jedni chcú utečencom pomáhať a druhí iba hľadajú dôvody, prečo im neotvoriť dvere? Jedni aj druhí sa predsa zhodneme, že mimo ľudskosti sú tí, čo sa neštítia žartovať o smrti utečencov v nákladnom aute a ľutovať, že ich takto neskončilo viac.
Odpor k hyenizmu nie je naša jediná zhoda. Tí, čo skúmajú ľudskú komunikáciu, vedia, že sme si bližší, než sa zdá. Tí, ktorí vyťahujú dôvod za dôvodom, prečo utečencov nepozývať na Slovensko, to prezrádzajú práve tou reťazou argumentov o systémových riešeniach, potrebe rozlišovať, kto si zaslúži súcit, a o zradných efektoch prílišnej štedrosti. Prezrádzajú, že vedia, že ich postoj sa odchyľuje od toho, čo od nás žiada základná kultúrna norma. Taká základná, že pôsobí ako morálny reflex.
Zdôvodňovanie nečinnosti je teda snahou ospravedlniť sa. Kto to robí, priznáva, že porušil normu a musí si zachraňovať tvár. Úporné hľadanie dôvodov pre náš málo pohostinný prístup neznačí racionálnu prevahu, ale uvedomenie si, že sme morálne šliapli vedľa. Medzi súcitiacimi pomáhačmi a tými, čo sú proti kvótam a utečencom bez svätostánkov, nie je teda veľká kultúrna medzera.
Pokusy zväčšovať ju sa však množia. Z jednej strany ju hĺbia rôzne nálepky a diagnózy, z druhej výsmech za dvojtvárnosť tých, čo sa zastávajú cudzích a nevšímajú si našich ľudí. Tým, čo drú a majú pocit, že ich trápenie a drsne ohraničené možnosti nikoho nedojímajú, sa nezdá fér to pohnutie nad zástupmi putujúcimi kamsi za šťastným životom. A tak s hnevom pokrikujú na tých šťastnejších, ktorí ešte nevyprahli každodennými starosťami, ako na zradcov. Hádam sa im dá odpovedať inak ako nálepkou.