Francúzsky predskokan
Európa sleduje francúzske regionálne voľby s pocitmi ľahkej nevoľnosti. Každá krajina má svoje špecifiká, svoju vlastnú politickú mapu a politický vývoj. Napriek tomu v Európe existujú spoločné trendy a jedným z nich je nárast krajnej pravice. Francúzsko v tom nie je iba jednorazovým výstrelkom. Je možno len predskokanom.
Na predpokladaný úspech Národného frontu na čele s Marine Le Penovou bolo zarobené už dávnejšie. Útoky z 13. novembra však jej pozície určite neoslabili.
Čo dosiahol François Hollande siláckymi gestami po parížskom masakre? Podľa prieskumov voličských preferencií jeho popularita v uplynulých troch týždňoch doslova vstala z mŕtvych. Jeho preferencie na pozadí výnimočného stavu, patriotických prejavov a bombardovania islamistov v Sýrii vzrástli o tridsať bodov, na dnešných 50 percent.
Ak chcú vystrašení voliči vládu silnej ruky, prečo by si ju neobjednali radšej u tých, ktorí sú na ňu experti?
Prvá otázka je, dokedy prezidentovi vzkriesená popularita vydrží. Druhá otázka je, ako to pomôže jeho strane. Prieskumy pred voľbami už dali zreteľnú predbežnú odpoveď na druhú otázku: Hollandova popularita mohla vzrásť, ale iba čo sa týka jeho osoby. Socialisti ako strana nielenže zrejme prídu o väčšinu doterajších miest v regiónoch, ale hrozí, že v druhom kole sa budú musieť vzdať v prospech konzervatívnych Republikánov Nicholasa Sarkozyho iba preto, lebo tí majú predsa len o čosi väčšie šance poraziť Národný front. Pre vládnu stranu to musí byť dosť ponižujúca vízia.
Marine Le Penovej sa politicky nemohlo prihodiť nič lepšie ako utečenecká kríza. Líderka Národného frontu strávila dosť času dištancovaním sa od antisemitizmu a rasizmu svojho otca. Štvanie proti moslimským utečencom (a prisťahovalcom všeobecne) však v súčasnej Európe nachádza široké publikum, čo z neho robí takmer mainstreamovú politickú taktiku. Dozaista pomáha i neschopnosť Európskej únie dopracovať sa k spoločnej zmysluplnej politike.
Útoky z 13. novembra umožnili krajnej pravici stavať sa do pozícií prorokov. Rinčanie zbraňami a okliešťovanie ľudských práv – čo je, zdá sa, štandardnou odpoveďou hlavného politického prúdu na hrozby terorizmu – potom už nemôžu extrémistom vyraziť tromfy z rúk.
Naopak. „Štandardná“ európska ľavica a pravica v očiach mnohých voličov iba dávajú spätne extrémistom za pravdu. A ak sú extrémisti opatrní a vyjadrujú sa inteligentnejšie ako pouliční bitkári, publikum to ocení: solidarita s prezidentom v ťažkých časoch je jedna vec, lenže ak chcú vystrašení voliči vládu silnej ruky, prečo by si ju neobjednali radšej u tých, ktorí sú na ňu expertmi? Takýto vývoj vidno v tej či inej obmene vo viacerých európskych štátoch.
Myslíte, že my na Slovensku si to nemusíme všímať? Naše šťastie je, že nemáme svoju Le Penovú, Švédskych demokratov či FPÖ. Náš extrém zatiaľ trčí vo svojich primitívnych základoch (a predsa sa mu už podarilo skórovať v regionálnych voľbách). Náš hlavný prúd, vláda s opozíciou v závese, však už uťahuje skrutky a v mene volebnej kampane pokračuje v strašení publika. Zrejme si myslia, že tým vyrážajú tromfy extrému. Veľmi sa mýlia. Akurát mu pripravujú pôdu.