Spoluzodpovednosť
Tak si to vezmime poporiadku. Zo slovenských nemocníc v pondelok na základe hromadných výpovedí podľa ministra zdravotníctva Viliama Čisláka odišlo 540 zdravotných sestier.
Niektoré zdravotnícke zariadenia museli obmedziť naplánované zákroky, niektoré nemocnice museli zredukovať niektoré svoje oddelenia. Na pomoc povolali aj armádu. Vo fakultnej nemocnici v Prešove podľa vyjadrenia tamojšieho vedenia zostalo plne funkčných 60 percent oddelení.
Protiútok ministra Čisláka v podobe trestného oznámenia za údajné šírenie poplašnej správy čímsi zaváňa.
Áno, z celkového počtu 13-tisíc sestier na Slovensku ich odišlo naozaj len málo a ani tá ďalšia stovka, ktorá sa k nim zrejme pridá po uplynutí tohto mesiaca, tento pomer radikálne nezmení. Znamená to však, že sa nič nedeje? Že pacienti nemajú čo riešiť, že nemocnice fungujú a ide sa ďalej?
Naozaj nevieme, či dnešný stav (nezabúdajme pritom, že po dnešnom príde ešte zajtrajší, pozajtrajší, a tak ďalej) oprávňuje šéfku sesterských odborov hovoriť, že je ohrozená zdravotná starostlivosť pre milión ľudí v Prešovskom, Žilinskom a Trnavskom kraji. Vieme však, že pre mnoho ľudí žijúcich v uvedených krajoch (zvlášť Prešov a Žilina – opäť tá Žilina, kde bolo v nedávnej minulosti už toľko problémov) je už dnes situácia prinajmenšom nepríjemná a nepohodlná.
Navyše by bolo ešte veľmi predčasné tvrdiť, že táto situácia nemôže napokon byť aj zdravie ohrozujúca – kto vám to dnes, pri odkladaných operáciách a presunoch pacientov z nemocníc do nemocníc, zaručí? A kto vám zaručí, že nedostatok sestier v niektorých nemocniciach neovplyvní výsledky práce týchto nemocníc, keď existuje more štatistík napovedajúcich súvislosť medzi množstvom, skúsenosťami a kvalifikáciou sestier a napríklad výskytom pooperačných či iných komplikácií? Narýchlo sa prijmú stovky nových sestier a situácia bude „zachránená“?
Nech je to tak či onak, protiútok ministra Čisláka v podobe trestného oznámenia za údajné šírenie poplašnej správy čímsi zaváňa. V lepšom prípade odvádzaním pozornosti, v horšom prípade drzosťou. Tu predsa nejde o žiadne slovičkárenie, ale o zlyhávanie celého rezortu. Opakované, a preto aj čoraz horšie.
Naše zdravotníctvo nie je v dobrom stave. Môžeme sa do úmoru zabávať historkami o neochotných sestričkách či inom zdravotníckom personáli, individuálne (a individuálne vyberané) príklady však nikdy neprekryjú fakt, že zdravotnícky personál je dlhodobo podhodnotený a preťažený. Môžeme do sýtosti moralizovať na adresu jednotlivcov, nijako tým však neospravedlníme zlý a nedôstojný systém (ktorý génius napríklad dovolil, aby do nočnej služby z nedele na pondelok v Žiline nastúpili sestry vo výpovedi, ktorým sa úderom polnoci skončil pracovný pomer?!).
Čislák, ako najvyšší politický predstaviteľ rezortu, sa z vlastnej spoluzodpovednosti nevyvlečie ani podávaním trestných oznámení, ani tým, ako teraz zvládne či nezvládne krízový manažment niektorých dôležitých nemocníc s regionálnym dosahom. On sám bol pri tom, keď sa rozhodovalo, či bude vôbec nejaký krízový manažment potrebný, alebo nie. A nebol pri tom ako nezúčastnený pozorovateľ, ale ako aktívny hráč.