Realpolitika
Možného odchodu Veľkej Británie z Európskej únie sa desí celá únia. Preto neprekvapuje, že lídri jednotlivých členských krajín sa snažia byť voči Londýnu maximálne ústretoví.
Nielen preto, že Briti sú dôležitou protiváhou Nemcom a etatistickým Francúzom. Hlavným dôvodom je obava, že Brexit by mohol nastaťť začiatok konca. Doteraz sa únia iba rozrastala. Ak by ju opustila prvá krajina, bol by to nebezpečný precedens.
Premiér David Cameron, aby upokojil euroskeptikov vo vlastnej stane, predostrel štyri požiadavky na zmenu vzťahov medzi Britániou a úniou.
Tri z nich – posilnenie národných parlamentov a konkurencieschopnosti, výnimka z budovania stále tesnejšej únie a uznanie, že euro nie je jedinou menou EÚ – sú v podstate iba zástupné problémy. Skutočne tvrdým orieškom je požiadavka, aby občania z iných členských krajín EÚ nedostávali štyri roky sociálne dávky ako Briti. Takýto prístup sa môže označovať za diskriminačný.
Predseda Európskej rady Donald Tusk preto pohotovo prišiel s mechanizmom tzv. záchrannej brzdy, ktorá by členskej krajine umožnila reagovať na výnimočnú situáciu spojenú s príchodom pracovných síl z iných štátov EÚ. A taká „výnimočná situácia“ podľa Tuska už v Británii existuje, preto má právo za ňu ihneď zatiahnuť.
Samozrejme, je to realpolitika. V rámci nej však každý pozná odpoveď na otázku, čo je dôležitejšie: Aby milión Poliakov spolu so 100-tisíc Slovákmi a ďalšími prisťahovalcami zo strednej a východnej Európy dostávali prídavky na deti alebo zotrvanie Británie v EÚ? Napokon, ak dáme emócie bokom, tak cena nie až taká privysoká.