A čo ďalej?
Kto prechádza vlakom od Bratislavy hore Považím, iste si užíva oproti nedávnej minulosti pohodlnejšie a najmä rýchlejšie cestovanie. Odhliadnuc od niekoľkých úsekov a staníc, kde sa dosiaľ rekonštrukcia nedotiahla, čo spôsobuje časté meškanie. Do roku 2020 by však v Žiline mali slávnostne zahlásiť: Hotovo!
Žiaľ, toto slovo bude platiť aj pre možnosť čerpania eurofondov na modernizáciu hlavnej železničnej trate. S jej pokračovaním na východ republiky si bude musieť Slovensko poradiť samo.
V tomto smere naše vlády, až na výnimku posledných rokov, žiaľ, zaspali. A teraz sa to ťažko dobieha. Podobná situácia zavládne aj pri cestnej infraštruktúre. Peniaze z Bruselu čiastočne pokryjú náklady na dobudovanie začatých úsekov diaľnic a rýchlostných ciest. Obchvat hlavného mesta sa však bude robiť už na základe PPP projektov.
Z eurofondov nespojíme pre motoristov ani Banskú Bystricu s Ružomberkom. Ak sa aj slovenská ekonomika bude naďalej sľubne rozvíjať, čoskoro sa vynoria otázky: A čo ďalej? Čo uprednostníme? Dokončenie cestnej siete na úrovni doby? Čo so „zvyškom“ železničných koľají? Ponecháme ich v minulom storočí?
Za prioritu sa v súčasnosti považuje školstvo. Ale ak v intenciách v súčasných požiadaviek doň pôjdu miliardy eur zo štátneho rozpočtu, koľko ostane na dopravnú infraštruktúru? A koľko na nevyhnutný rozvoj zdravotníctva? Nič z toho sa nedá donekonečna odsúvať, treba hľadať dodatočné zdroje, míňať ich účelne a rozvážne.
Na určitých zásadných veciach by sa mali dohodnúť rozhodujúce politické sily. Lebo ak sa bude postupovať vo štvorročných medzivolebných etapách s dôvetkom, však potom sa uvidí, hlavné slovo dostanú populisti.