Tradičné oslavy žien
O niekoľko dní, 8. marca, opäť možno nájsť v každom lepšom kalendári Medzinárodný deň žien. Ide pritom o sviatok s dlhou tradíciou, sprevádzanou odkazom na štrajk tisícok newyorských textilných robotníčok v roku 1857 za skrátenie pracovného času, zlepšenie pracovných podmienok a volebné právo.
Dlhú tradíciu mali jeho oslavy v početných štátoch sveta, v Československu od roku 1921. Niektoré pramene však, azda i trochu potmehúdsky, odkazujú do hlbšej minulosti, teda na ešte starší štrajk v komédii Lýsistrata gréckeho dramatika Aristofana.
V nej ženy na pozadí krvavých peloponézskych vojen vstúpili takpovediac do štrajku s pomerne sexuálnym podtextom – odmietli poskytovať mužom primerané pôžitky, pokiaľ neprestanú viesť vojny. Čo je, ako každý isto uzná, pre mužov takmer nesplniteľná podmienka.
V každom prípade sa sviatok spájal nielen s emancipačným úsilím žien, no zároveň s ich zásluhami v spoločnosti previazanými s ocenením ich miesta v každodennom živote. Je akoby symbolické, že počas druhej svetovej vojny bol MDŽ zrušený, obnovili ho po roku 1945.
Aj keď OSN uznala MDŽ až v roku 1957, sprevádza ma po celý život. Sviatok takpovediac postihoval celú spoločnosť, od najmenších po najväčších, starých i mladých. Deti vystrihovali, kreslili, modelovali matkám srdiečka, muži, často nanajvýš zúfalo, zháňali kvety.
Na pracovisku ženy dostali zvyčajne klinčeky, drobnú pozornosť, niekedy spojenú s nejakým divadelným či estrádnym predstavením. Najčastejšie však s obyčajným posedením a so skromným pohostením.
Sviatok predstavoval určité prerušenie každodennej sivej všednosti, čo bolo v daných podmienkach všeobecne vítané. Je pochopiteľné, že určitá nestriedma časť obyvateľstva posedenie spontánne predlžovala, ba prenášala ho do blízkych i vzdialených zariadení pohostinného charakteru.
To zanechávalo nezriedka na úspešných protagonistoch zhubné následky. Išlo zvyčajne o problémy so sústredením, artikuláciou a s tým typom chôdze, ktorá by predstavovala dôstojný pohyb výlučne iba na zadných končatinách.
Ženy a ich sviatok však za to vo všeobecnosti nemohli. Dôkazom je aj to, že podobných jednotlivcov môžeme stretnúť i dnes, dokonca aj v dňoch, na ktoré tento sviatok vôbec nepripadá. Ženy neniesli vinu ani za rôzne politické prepojenia, ktoré s tým zvykli spájať rozmanití politickí „nadšenci“.
Stále nás učia učiteľky, platy nám počítajú inžinierky, liečia nás lekárky, ošetrujú sestričky, rodia a vychovávajú naše matky. Nie všade vo svete je to tak. Často musia prežívať v biede a nekonečnom ponížení.
Ak niekto vidí v priznaní úcty ženám čosi ako nekorektný sexizmus, potom mu vôbec nemôžem odporúčať pohľad na atramentové škvrny Rorschachovho testu, pri ktorých by v tejto súvislosti istotne zbesnel.
Nikomu svoj názor nevnucujem, ale myslím si, že ak sa 8. marca, vari aj trochu staromilsky, obrátim k láskavému a vľúdnemu srdcu žien, k obrazu mierového sveta, ktorým už od čias múdreho Aristofana vládnu najmä ony, určite nespravím nič zlé.