Mlčiaca elita
V časoch národného obrodenia predstavovali kňazi jedinú elitu národa. Dnes táto elita v lepšom prípade mlčí, v horšom priamo sympatizuje s neonacistami, tak ako napr. trojica katolíckych kňazov, ktorí verejne podporili ĽSNS.
No i mlčanie cirkvi si možno vykladať ako tichý súhlas s politikou hlásiacou sa k odkazu ľudáctva. Najmä mnohí predstavitelia katolíckej cirkvi akoby zostali mentálne zaseknutí kdesi v minulosti, keď na čele tejto krajiny stál kňaz. Pritom však zabúdajú, že voči nemu mali zásadné výhrady aj samotní predstavitelia Vatikánu (o čom svedčia správy Giuseppeho Burzia, vtedajšieho chargé d’affaires Svätej stolice na Slovensku).
Žiaľ, tak ako existovala priepasť medzi Vatikánom a slovenským klérom v čase vojny, existuje aj dnes. Zatiaľ čo pápež sa snaží cirkev otvárať svetu, časť slovenských duchovných šíriacich nenávisť k sexuálnym menšinám a adorujúca pohrobkov Slovenského štátu, sa uzatvára do vlastného geta.
Je potom vcelku prirodzené, že extrémna pravica, ktorá sa rada odvoláva na „kresťanské tradície“, nachádza spojenca práve u takýchto kňazov. Heslo „Za Boha a za národ“ ich jednoducho spája.
V krajine, kde arcibiskup Ján Sokol, známy svojim pozitívnym vzťahom k Slovenskému štátu, požehnal v roku 2005 Mariana Kotlebu, ktorý bol vtedy vodcom dnes už zakázanej Slovenskej pospolitosti, len ťažko možno očakávať, že cirkevné autority dokážu vyslať jasné posolstvo odsudzujúce neonacizmus. Najprv by sa oni sami museli s touto otázkou vnútorne vysporiadať. Prvým predpokladom je uznanie politickej viny. Lenže keď mnohí z nich neuznávajú ani len tú, tak len ťažko potom možno očakávať, že uznajú vinu morálnu a metafyzickú.