Zúfalstvo
Zúfalí ľudia robia zúfalé činy. A Kresťanskodemokratické hnutie, ktoré sa po voľbách ocitlo mimo parlamentu, sa v takejto zúfalej situácii nachádza. Personálne aj ideovo vyprázdnené KDH preto siahlo po človeku z externého prostredia, ktorý síce vie upútať pozornosť médií, ale je veľmi otázne, či by mal byť lídrom tohto najstaršieho ponovembrového politického subjektu.
Stavať múr pred nebankovkou je jedna vec, no viesť „modernú konzervatívnu stranu ľudového typu“ je niečo iné. Zvolenie Alojza Hlinu na čelo KDH ukazuje, v akej hlbokej kríze sa hnutie ocitlo. Stačí sa obzrieť späť do minulosti, keď v roku 2000 Ján Čarnogurský odovzdával žezlo „korunnému princovi“ Pavlovi Hrušovskému. Ako sa na konzervatívne hnutie patrí, kontinuita bola zachovaná. Teraz, keď KDH hľadalo svojho ad hoc záchrancu a na pomoc mu prišiel „oravský bača“ s nie práve najlepším imidžom, je ten rozdiel do očí bijúci.
Čarnogurského sen o veľkej kresťanskodemokratickej strane sa však začal rozplývať dávnejšie, konkrétne, keď ho „vytuneloval“ Dzurinda a neskôr, keď na predsednícku stoličku zasadol Ján Figeľ. Nevýrazný líder obklopený starou suitou nedokázal priniesť agendu, ktorou by oslovil konzervatívneho voliča. Strana, ktorá v minulosti bojovala o charakter štátu a ktorá prichádzala s mnohými nápadmi, už išla iba vlastnou zotrvačnosťou.
V súčasnej mizérii, keď pravobok obsadili rôzne obskúrne postavičky, by bolo iste dobre, keby sa podaril reštart KDH. Slovensko potrebuje slušnú a umiernenú konzervatívnu stranu. Návrat späť do vysokej politiky s lídrom, ako je Hlina, však nebude ľahký.