Nový hegemón
Keď začiatkom marca americká novinárka Anne Applebaumová napísala, že sa nachádzame dve alebo tri zlé rozhodnutia od konca NATO, EÚ a liberálneho svetového poriadku, tak ako ho doteraz poznáme, jej temné proroctvo pravdepodobne mnohých ľudí šokovalo.
Primalo ich však k tomu, že si začali uvedomovať, po akom tenkom ľade sa v skutočnosti pohybujeme.
Obzvlášť pre nás, obyvateľov krajín strednej a východnej Európy, pre ktorých bol „návrat na Západ“ obrovskou satisfakciou, mali jej slová trpkú príchuť. Zrazu sme zistili, že príslušnosť k vytúženému Západu nezmenená niečo definitívne, niečo, čo je dané, ale je to dlhodobý proces, ku ktorému musíme aj my sami prispieť, inak sa tento priestor mieru a prosperity môže poľahky rozplynúť.
Odchod Británie z EÚ je jednoznačne tým prvým zlým krokom. Či budú nasledovať ďalšie, bude teraz závisieť aj od nás.
Prítomnosť Británie v únii neznamenala len bezpečnostnú poistku, viac pragmatizmu, ale najmä to, že vyvažovala vplyv Francúzska a Nemecka. Ak sa doteraz darilo napĺňať predsavzatie, že Európa nesmie byť viac nemecká, ale Nemecko musí byť viac európske, tak vzhľadom na zmenenú situáciu sa táto vízia otriasa v základoch.
Hoci Berlín po roku 1945 nestál o to, aby bol hegemónom, teraz sa ním chtiac-nechtiac stal. Ľudnaté, no upadajúce Francúzsko mu už dávno nie je seberovným partnerom a hrá iba druhé husle. Pokiaľ ešte krajinu viedol prezident Nicolas Sarkozy, bolo možné predstierať, že tandem Merkozy drží európske opraty spoločne pevne v rukách. No pri Hollandovi je už akékoľvek predstieranie zbytočné.
Ak v minulosti zaznievali obavy z nemeckej dominancie, išlo skôr o nepochopenie veci. Áno, po ekonomickej stránke je Nemecko naozaj nedostihnuteľné. Nemecký export predstavuje viac ako dvojnásobok francúzskeho, holandského či britského.
Berlín sa však po prepuknutí krízy v roku 2008 stal lídrom iba preto, lebo nikto iný sa tejto úlohy nebol ochotný zhostiť. Ak by totiž na seba neprebral kus zodpovednosti a ochotu niesť finančné bremeno, starý kontinent by už možno vyzeral inak. Pravdepodobne by sme neriešili brexit, ale grexit a rozpad eurozóny…
Vyčítať teda Nemcom, že sa cielene usilovali o nadvládu v Európe, by bolo nefér. Teraz, keď z nich hegemóna urobili samotní britskí voliči, však musíme byť obozretní, ako so svojou mocou naložia.
Ak by sme za bernú mincu mali brať to, čo nám predviedli šéfovia diplomacií zakladajúcich krajín Európskeho hospodárskeho spoločenstva pod taktovkou Franka-Waltera Steinmeiera, ktorí sa krátko po brexite stretli na separátnej schôdzke, tak máme dôvod na obavy. Lebo akú majú oni legitimitu? To, že sú staršími členmi klubu, z nich ešte nerobí privilegovaných.
Európska únia bola doteraz garanciou, že aj hlas malých krajín má rovnakú váhu. Po brexite, keď sme konfrontovaní s tým, že v EÚ je nový hegemón, by sme sa mali zasadzovať o to, aby to tak aj zostalo.