Dobrý deň, pán Zweig
O rakúsko-uhorskej monarchii sme sa učili, že to bol „žalár národov“. Povolené nebolo nachádzať v časoch pred národnými štátmi nič pozitívne.
Ale ak má človek zmysel pre melanchóliu a má rád Stefana Zweiga, ľahko pochopí, prečo mnohonárodnostné útvary majú potenciál poskytovať častiam spoločnosti pocit väčšieho bezpečia. Najmä v anonymite mestských centier, kde iné etnikum, náboženstvo, pôvod alebo reč prestáva byť tŕňom v oku a stáva sa skôr predpokladom pre univerzálne platnú reč kultúrnej tolerancie.
Lenže „národa“ je veľa, a ak sa centralizovaná moc nezaujíma o jeho potreby, sotva si naveky udrží svoj vzdušný zámok ideí. Ak ľudí nezachráni útek pred domácimi podmienkami, nastane lynč – všetkých, ktorí podľa nich v tom centre môžu za ich biedu. Nad zámkom ideí zvíťazí barbarstvo. Stará monarchia sa rozpadla, lebo nechcela vidieť realitu svojich obyvateľov. „Nadnárodná Viedeň,“ píše Zweig v predvečer druhej svetovej vojny, "bola zdegradovaná na provinčné nemecké mesto, v ktorom mohli prekvitať najodpornejšie formy nacionalizmu a ktoré zo svojho vnútra s nenávisťou vypudzovalo všetkých, ktorí integrálne tvorili jeho dvojtisícročnú kultúru.“
Zweig dobre vedel o neduhoch dunajskej monarchie, o byrokratickej strnulosti, konzervativizme a morálnom sebaklame. Ale vedel aj to, že aby mohol vzniknúť lepší „svet budúcnosti“, nie je nevyhnutné zo starého zriadenia reprodukovať príčiny, pre ktoré sa rozpadlo, ale, naopak, vyzdvihovať tie hodnoty, ktoré boli na „svete včerajška“ hodné toho, aby sa uchovali v mene humanizmu pre tých, čo prichádzajú po nás.
Na drahého viedenského spisovateľa a jeho generáciu myslievam v posledných rokoch čoraz častejšie. Podobne ako on, aj ja sa cítim kultúrne stotožnená s celým stredoeurópskym priestorom. Podobne ako jeho ma bolí, keď barbarstvo zahalené do farieb „ľudu“ klope na dvere a usiluje sa podupať hodnoty, ktoré sú z doterajšieho nedokonalého zriadenia hodné uchovania. Naposledy sa mi jeho monarchia pripomenula po brexite, keď začal hlas „ľudu“ v zeleno-bielych tričkách nahlas hovoriť o podobnom referende, označujúc Európsku úniu za žalár národov. Alebo ešte skôr každého, kto nepodľahol rasistickej antiimigračnej rétorike, za „kaviarenských svätuškárov“.
Nie, nepatrím k tým, ktorí cítia potrebu označovať každého prívrženca exitu rovno za fašistu, ani k tým, ktorí vidia v Bruseli ďalšie tzv. židovské sprisahanie. Dobre si však spomínam na svoju vlastnú nedôveru voči únii v čase, keď sme do nej vstupovali, na neoliberálne reformy, ktoré devastovali regióny a vyrábali z ľudí vyhnancov z vlastnej krajiny.
Otvorené hranice sú fajn, pokiaľ sa nimi človek pohybuje preto, že chce, a nie preto, lebo musí. Politika, pre ktorú prúdia do Európy imigranti z Blízkeho východu, sa veľmi nelíši od tej, pre ktorú našinci stoja v Británii za pásom. Rozčertené masy si to sotvakedy uvedomujú, ale únia by si to mala uvedomiť skôr, než sa stane „svetom včerajška“. Inak neostane nič, čo by ľudia považovali za hodné pretrvania.