Zrno a plevy
Je zrejmé, že podobnému typu teroristických činov, ako bol pondelkový útok v Berlíne, je veľmi ťažké, ak nie priam nemožné zabrániť. Útok, pri ktorom nie sú použité žiadne zbrane či výbušniny, je skrátka takmer nepredvídateľný.
To sú neistoty, s ktorými sa však dnešný Európan – akokoľvek hrozne to znie – môže naučiť žiť podobne, ako žije s rizikami dopravných nehôd či živelných pohrôm. Celkom iným typom neistoty je nedôvera v schopnosť štátu zabrániť niečomu, čomu sa zabrániť dalo.
Dokiaľ úrady nechytia Tunisana Anisa Amriho, ktorý je podozrivým číslo jeden, nebude možné pripísať berlínsky útok na sto percent práve jemu. Bude tu len podozrenie, i keď, zdá sa, dobre podložené. Problém však je, že i keby Amri nemal byť páchateľom priamo tohto činu, najavo o ňom vychádzajú veci, ktoré v očiach Nemcov spochybňujú prácu ich bezpečnostných služieb.
Už do Nemecka, kam prišiel pred rokom z Talianska, sa dostal ako známy kriminálnik. Podľa nemeckých médií ho stíhali doma za ozbrojenú lúpež a v Taliansku za podpaľačstvo. V Nemecku sa dostal do okruhu islamistov, ktorým sa vraj dokonca ponúkol ako adept na samovražedný atentát. Jeho sledovanie bolo odvolané po tom, čo sa zistilo, že „iba“ predáva drogy. Už v júni mal byť deportovaný, jeho prípad však uviazol v byrokratických vyjednávaniach medzi Nemeckom a Tuniskom.
Recepty xenofóbov sú celoplošné a jednoduché: zakázať, nevpustiť… Ak chce štát svojim občanom dokázať, že tieto recepty sú zlé a napokon aj neúčinné, musí na to ísť jediným možným spôsobom: ukázať, že dokáže oddeľovať zrno od pliev. Amriho prípad to veľmi nedokazuje.