Schäubleho dedičstvo
Odchod Wolfganga Schäubleho z postu ministra financií sprevádzali slová uznania – dokonca aj od jeho ideových a politických odporcov.
Faktom však ostáva, že (aj) pod jeho politickým vplyvom bolo Nemecko jednou z hlavných bŕzd reforiem, ktoré európska menová únia pre svoju dlhodobú udržateľnosť potrebuje.
Hoci dnes eurozóna prežíva relatívne pokojné obdobie, jej existenciu stále ohrozujú štyri kľúčové problémy: vysoké verejné dlhy v niektorých krajinách, prepojenie nestabilných verejných financií s problémovými bankami, nedostatok konvergencie medzi ekonomikami tvoriacimi spoločnú menu a neexistencia nástrojov, ktoré vy dokázali tlmiť vplyvy hospodárskych šokov na slabšie ekonomiky.
Vo všetkých štyroch prípadoch Berlín riešeniam skôr bránil, než ich prinášal. Odmieta čo i len otvorenie vážnej diskusie o vytvorení spoločných európskych dlhopisov, ktoré by mohli stabilizovať verejné financie v krajinách s vysokým dlhom. Blokuje odpis časti gréckeho dlhu, ktorý je neudržateľne vysoký, čím zbytočne predlžuje agóniu gréckej ekonomiky a spoločnosti, a udržiava v eurozóne ohnisko nestability.
V časoch najhoršej krízy v lete 2012 Berlín neochotne súhlasil s vytvorením bankovej únie, no potom sa zasadil, aby sa pod spoločný dozor nedostali nemecké (potenciálne problémové) regionálne banky. A doteraz brzdí vytvorenie tých častí bankovej únie, bez ktorých sa nezastaví fragmentácia bankového trhu v eurozóne a nepreruší nebezpečné prepojenie medzi verejnými a bankovými dlhmi: spoločného rezolučného fondu a spoločnej garancie vkladov.
Nemecko aktívne presadzovalo podmienenosť záchranných pôžičiek tvrdými fiškálnymi škrtmi a „štrukturálnymi reformami“, ktoré prenášali bremeno krízy na plecia strednej triedy (zvyšovanie daní, škrty platov vo verejnom sektore, obmedzovanie verejných služieb, oslabovanie odborov…) a najchudobnejších (škrty sociálnych výdavkov a verejných služieb). Kríza neviedla k zvýšeniu ekonomických a sociálnych rozdielov v eurozóne „náhodou“, ani „prirodzene“ – ale v dôsledku politických rozhodnutí.
Nemecká vláda síce pristúpila na diskusiu o nástrojoch, ktoré by mohli vyrovnávať nerovnaké vplyvy ekonomických šokov na rôzne časti eurozóny (napríklad európske poistenie v nezamestnanosti), no nepodporuje vytvorenie spoločného rozpočtu, z ktorého by boli hradené. Berlín a odchádzajúci „hlavný európsky financmajster“ Schäuble to nerobili pod „tlakom voličov“. Aktívne pomáhali interpretovať krízu spoločnej meny ako moralistický príbeh konfliktu medzi „šetrnými severanmi“ a „rozhadzovačným juhom“. Spoluvytvárali toxické politické ovzdušie, v ktorom sa spoločný záujem hľadá len cez krátkodobý kalkul „dám-dostanem“, a širšia solidarita medzi krajinami sa javí ako nerealistický utopizmus. Je možné, že nový nemecký minister financií – pravdepodobne z liberálnej FDP – zaujme ešte tvrdší postoj. No bude len stavať na dedičstve Wolfganga Schäubleho.