Hranice slobody slova
Louis-Ferdinand Céline je považovaný za jedného z najväčších francúzskych spisovateľov 20. storočia. Kníhkupectvá sú plné jeho kníh, no jeho tri antisemitské pamflety by ste v nich darmo hľadali. Vo Francúzsku sú zakázané. Je preto azda krajina galského kohúta menej demokratická? Určite nie!
A hoci renomované vydavateľstvo Gallimard uvažovalo o ich vydaní, začiatkom roka oznámilo, že nové kritické vydanie sa odkladá na neurčito. Obava z toho, že by tieto takmer 80 rokov staré texty mohli byť zle pochopené (a to i napriek ich doplneniu o kritické komentáre), je stále veľká.
Céline je len jedným mnohých autorov, pri ktorých sa „láme“ názor na slobodu slova. Európa, vzhľadom na historické skúsenosti, vo všeobecnosti k tejto otázke pristupuje oveľa rezervovanejšie než Spojené štáty. V prípade, že nejaké kontroverzné diela aj vyjdú, tak jedine s kritickým komentárom od erudovaných odborníkov. Predstava, že každý si môže vydávať, čo len chce a šíriť pritom nenávisť, je vlastne liberalizmus naruby. A tak obmedzenie slobody slova v prípade tých, ktorí ju zneužívajú, je opatrením na zachovanie liberálnej demokracie. Ako povedal známy lovec nacistov Serge Klarsfeld: "Antisemitizmus nie je názor, ale zločin.“
V čase, keď sa sociálne médiá stali arénou neznášanlivosti a nenávisti, je obzvlášť dôležitá otázka, kde sú hranice slobody slova a akým spôsobom má byť regulovaná.
O to viac je zarážajúce, keď popredný sudca na Slovensku povie, že rozhodnutie o tom, či nejaká kontroverzná kniha má alebo nemá vyjsť s poznámkami historikov, je čiste v kompetencii vydavateľov. Neonacisti môžu jasať.
Súvisiace články