Trestuhodný čin
V posledný januárový deň uplynulo presne štvrťstoročie odo dňa, keď Matica slovenská slávnostne vyhlásila zbierku na národný poklad. Ten skončil podobne ako iné celonárodné zbierky: na začiatku veľká sláva, na konci márne hľadanie vinníkov za blamáž. Jasné je iba to, že z ľudí, ktorí v roku 1993 posielali do zbierky svoje úspory, rodinné cennosti či umelecké diela, niekto opäť urobil somárov.
Zbierka na Maticu slovenskú zo 60. rokov 19. storočia dopadla zle, pretože po zákaze Matice sa jej finančných prostriedkov zmocnili uhorské úrady. Národná zbierka na vojnový slovenský štát z roku 1939 skončila čiastočne vo Švajčiarsku, čiastočne v Moskve, a keď sa po vojne vrátila do obnoveného Československa, rozplynula sa v celoštátnych fondoch.
Zbierka na dopravný systém Alweg, ktorá búrila vášne medzi Prahou a Bratislavou na konci 60. rokov minulého storočia, sa čiastočne vrátila darcom, čiastočne poslúžila na výstavbu základnej školy v Nemeckej.
Skrátka a dobre, zbierka, ktorá sa začne patetickými prejavmi a skončí trápnym tichom, je akosi v línii s našimi tradíciami. V prípade zbierky z roku 1993, ktorej cieľom malo byť vraj posilnenie spolupatričnosti Slovákov doma i vo svete, však nefigurujú žiadne cudzie vlády či mocnosti. O jej zmiznutie sa pekne spolupatrične postaral spolok, ktorý ju zorganizoval.
Nikomu sa nedarí viac diskreditovať vlastenectvo, ako keď dotyční kšeftujú s národnými tradíciami, kultúrou a cítením.
Vtedajší predseda Matice Jozef Markuš zbierku vyhlásil, vyzbieral a väčšinu vyzbieraných peňazí investoval do Podielového družstva Slovenské investície. Toto družstvo po troch rokoch skončilo navlas tak ako mnoho iných vytunelovaných firiem z tých čias: skrachovalo a jeho peniaze už nikdy nikto nevidel. Pravda, okrem cnostných matičných podielnikov, ktorí sa však tvárili ako svätí za dedinou: investovali, nevyšlo to, no a čo?
Po rokoch vychádza najavo, že lepší osud pravdepodobne nečakal ani na množstvo darovaných predmetov z drahých kovov. Hádky medzi Maticou a Nadáciou Matice, ktorá má v správe trezor s vyzbieranými cennosťami, o to, kto kedy trezor otváral a prečo, sú trápne a nezaujímavé. Rovnako, ako by mali byť pre verejnosť nezaujímavé všetky audity a inventúry, ktoré si matičiari robia vo vlastnej réžii. Sú totiž dôveryhodné asi tak, ako je dnes dôveryhodná Matica slovenská. Menej než málo.
Ak bude chcieť ktorýkoľvek matičiarsky činovník opäť raz niekedy v budúcnosti nariekať nad slabým národným povedomím a vlastenectvom nastupujúcich generácií a bude sa pritom snažiť ukazovať prstom tu na médiá, tu na politikov, tu na súčasnú kultúru a umenie, bude treba chytiť ho za ten prst a otočiť mu ho tak, aby ukazoval priamo na neho samého.
Nič nepodporuje cynizmus viac, ako prospechári kryjúci sa za patetické reči o svornosti a jednote. A nikomu sa nedarí viac diskreditovať vlastenectvo, ako keď dotyční kšeftujú s národnými tradíciami, kultúrou a cítením. Možno to nie je trestný čin, v každom prípade si to však nejaký trest zasluhuje.
Súvisiace články
