Horší ako voška
Keď malá voška viničová (fyloxéra) na konci 19. storočia zničila väčšinu viníc u nás, vyzeralo to s naším vinohradníctvom zle-nedobre.
Plocha vinohradov na území dnešného Slovenska vtedy klesla na necelých desaťtisíc hektárov. Našťastie, väčšinu z nich sa po prvej svetovej vojne podarilo obnoviť.
Boj s drobným hmyzom síce človek dokázal vyhrať, no zdá sa, že na boj s vlastnou chamtivosťou je prikrátky. Hoci ešte krátko pred nežnou revolúciou sa vinič pestoval zhruba na ploche 30-tisíc hektárov, časom sme sa „dopracovali“ tam, kde sme boli zhruba pred sto rokmi, len s tým rozdielom, že úlohu hmyzu prevzal nenásytný človek.
Za nové cesty a obytné štvrte sme zaplatili privysokú cenu. Vinohrady, ktoré boli kedysi súčasťou bratislavskej panorámy, sú dnes nenávratne minulosťou. Napriek tomu, že poľnohospodárstvo urobilo veľký pokrok – Izraelčania dokázali vďaka zavlažovaniu zmeniť púšť na zelené oázy a Holanďania v skleníkoch na slanej, predtým morskej pôde pestujú zeleninu aj v zime – je len málo pravdepodobné, že by sme raz vinič mohli pestovať trebárs na svahoch Nízkych Tatier. Ide predovšetkým o vhodný „terroir“ – víno nemožno pestovať hocikde, ale iba na miestach s vhodným geologickým podložím a pôdou. Moderné technológie síce dokážu pomôcť, no nie sú všeliek.
A keďže rodinné domy či cesty už nikto nikdy nepremení späť na vinice, sami sa tak ochudobňujeme o podstatnú časť nášho kultúrneho dedičstva. Je to o to smutnejšie, že sa tak deje v čase, keď kvalita našich vín prudko stúpa. Opäť sa tak potvrdzuje, že najväčším nepriateľom Slovákov sú Slováci sami.