O solventných priateľoch
Bohatí mávajú vždy viac priateľov ako chudobní. Ale chudoba je naozajstný učiteľ národov, väčší od Komenského. A navyše býva spravodlivá: pomôže iba učenlivým.
Parížsky ambasádor z jednej malej monarchie topiacej sa v petrodolároch povedal (v súkromí): „Dokážem rozlíšiť priateľov svojej krajiny od priateľov jej peňazí.“ Treba mu veriť na slovo. Narodil sa v chudobnej dedine lovcov perál, a perly ležiace niekde vo vodách Hormuzu majú inú hodnotu ako tie vystavené v klenotníctve na Place Vendôme. Jeho rodičia nevedeli čítať ani písať, ale splodili trinásť detí. V takýchto pomeroch sa mladík naučí rozlišovať hodnoty – a už do staroby nezabudne.
Bohatí mávajú vždy viac priateľov ako chudobní. Ale chudoba je naozajstný učiteľ národov, väčší od Komenského. A navyše býva spravodlivá: pomôže iba učenlivým.
Slovensko si za 25 rokov štátnosti definitívne odlepilo štítok nedorozvinutej provincie. Buďme na to hrdí, no neunášajme sa: podtatranské tigre v našom priestore nikdy nežili, chýbajú nám agresívne gény aj zubatosť. A priznajme, že základy slovenského úspechu vznikli už za čias Československa, najmä na úrovni základného školstva a čmudiacich komínov. Zafinancovali ich naši rodičia vlastnými smiešne malými príjmami a podlomeným zdravím. Import sovietskeho slona ako nášho vzoru sa neujal, našťastie. Ale ani seba(vý)stredný zaoceánsky slon nás riešiť nebude. Zostaňme radšej pri svojich ovciach a baranoch, ako hovoria Francúzi. Vykrmujme ich, strihajme, nezdierajme z kože pre rýchly zisk.
Samostatné Slovensko si dokázalo nájsť priateľov vo svete, vrátane toho arabského. Netvrdím, že ich je hromada, ale o to viac si ich musíme vážiť – počet ani peňaženka tu nerozhoduje. Ešte dôležitejšie však je, že nemáme nepriateľov: sme slušný, nekonfliktný štát – to je naše medzinárodné bohatstvo. Preto nepodliehajme sloganom na bilbordoch, že k nám niekto prichádza „z lásky k Slovensku“. Pomocnú ruku každý človek (ale aj štát) nakoniec predsa len nájde… na konci vlastného ramena.