Ešte raz o tom čítaní
Nedávno sme mali v Malokarpatskej knižnici Noc s Andersenom.
Podujatie je určené na podporu čítania, primárne (inak veľmi, veľmi neobľúbené slovo) a sekundárne, má byť sranda. A akosi je tá sranda, vždy počúvam deti a zhováram sa trochu s kolegyňami.
Deti sú dnes oveľa múdrejšie ako sme boli my. Vedia, ako na ten život, cestujú, sú technicky zdatné, hoci nepoznajú trebárs kvety, vtáky, stromy, ani rozprávky. Spýtate sa ich, v ktorej rozprávke býva drak, a ony vám vymenujú iba nakreslených drakov z telky. Spýtate sa ich, aké poznajú nadprirodzené bytosti, a keď dlho mlčia, poviete obor a z úst vám na metle letí aj ježibaba, no zastavíte ju a chcete im napovedať.
„Je… jeeee… no! Ježi…“
„Ježiško!“ vykríkne jedno z nich. Rozosmejem sa, ale zaskočí ma tá ježibaba.
Moje detstvo bolo dosť dávno. Do temnej noci vyletovali na metlách ježibaby, medzi stromami v lesoch tancovali víly a škriatkovia, svetielkam v diaľke nebolo hodno uveriť, hoci sa k nim vinuli cestičky ako medové motúzy. Na každom brale stál hrad, ale vedel ho dobyť aj Janko. Oblohou občas namiesto vtákov preletel slncový alebo iný kôň a vedel hovoriť.
Bože, koľko rečí, keď ide o deti, venujeme strave a vylučovaniu, ale aj vyučovaniu! Počúvajúc mamičky v knižnici, všetko sú to samé dietologičky, hygieničky, pedagogičky… A tisíc fór im radí, ako na to! Deti dnes vedia napríklad, že cukor je biely jed, nezjedia hocičo, chcú dlho žiť. Vedia, ktorá pasta a zubná kefka je najlepšia, akú značku topánok či gatí treba nosiť, čím sa treba umývať a kedy, nehovoriac o počítačoch a mobiloch, televízoroch, o virtuálnom svete, lebo tam sme ich odvelili, tam nám bývajú.
Myslím si, že rovnako dôležité je čítanie a rozprávanie! Najskôr rozprávanie a potom čítanie. Aby deti vedeli. Aby si vedeli aj predstaviť, aby sa vydržali sústrediť, aby sa naučili počúvať druhého, predstavovať si, čo hovorí, a nemusí mu z úst letieť iba ježibaba! Aby to vedeli, aj keď budú veľkí! Aby vedeli, že literatúra a knižka im môže život zachrániť. Aby stretli podobných ako sú sami! Aby sa vedeli učiť. Aby sa naučili ľúbiť! Niečo nemať aj mať, zaslúžiť si to i to.
Mali by vedieť, že aj pred nami tu žili ľudia! Aby si vedeli spolu neskôr sadnúť a počúvať sa. Zohrievať sa ľudským dychom, dávať aj brať, vedieť, že to, čo klope, nemusí byť chyba v programe, ale hosť či obyčajné ľudské krvavé srdce. Vedieť, že nad ľudskými zákonmi akokoľvek „vymakanými“ je ešte jeden. A že ľudské dejiny, dokonca i politika, nie sú len o rozprávaní, no aj o počúvaní. Aby vedeli, že dobrý rozhovor je lepší a dôležitejší ako chia puding a kokosové mlieko, že je dôležitý a dobrý ako to materské, a že pokiaľ ide o slovesá, nie mať, ale byť je na prvom mieste.
Ak si k nim nesadneme a nezačneme im čítať alebo rozprávať sa s nimi, každý doma, či už v podobe mamy, tata, brata, babičky, deda, tety, susedy, je s nami amen. On už s nami asi je, hoci to zatiaľ nevidno. Stretávam vaše deti, viem to!